Strednú školu som navštevoval ešte za hlbokého socializmu a zemepis patril medzi moje najneobľúbenejšie predmety. Najmä preto, že sme sa učili o krajinách, kde som si myslel, že sa nikdy nepozriem. Pesimistovi život môže pripraviť len milé prekvapenia. Tiež veľa teórie, ktorá bola pre mňa tažko predstaviteľná. Že zemská kôra je tvorená litosférickými doskami, ktoré sa na určitých miestach stretajú. Raz sa k sebe približujú, inokedy sa od seba vzďaľujú. No a keď sa vzďaľujú, vyzerá to asi takto:
Odlietame z Prahy nočným charterovým letom, aby sme mohli už prvý deň využiť na poznávanie. Pristávame na letisku v Rejkjavíku. Presnejšie na americkej vojenskej základni. Ako sa tak po pristátí posúvame po letištnej ploche, okienkami môžeme sledovať zaparkované lietadlá. Vpravo F16, vľavo F14 a tam pri hangári pekne vedľa seba zaparkovaných zopár F-neviemkoľko. Tie typy neberte celkom vážne, bojové stíhačky naozaj nemusím.
Samotná letištná budova už spĺňa moje romantické predstavy o ospalom vidieckom letisku. Islandské koruny u nás v zmenárni nedostanete. Na Islande žije len približne 300 tisíc obyvateľov. Preto sa po prílete pred dvoma zmenárňami vytvoria dva zástupy. Ja som zvolil platobnú kartu, takže ja hľadám bankomat. Pri tom fronta nie je. Hotovosť si vyberám úplne zbytočne. Kartou sa dajú zaplatiť aj dve pohľadnice v odľahlej predajni suvenírov. Teda aspoň po trase, ktorou ide náš niekedy až veľmi organizovaný zájazd.
Vonku nás už čaká autobus. Terénny autobus. So zvýšeným podvozkom. Doteraz nechápem, čo mohli z Islandu vidieť tí, ktorí nastúpili do vedľajšieho, normálneho autobusu. Alfaltovú cesta je na Islande jedna a je po obvode ostrova. Do vnútrozemia treba terénne vozidlo. A aj "terénneho" vodiča. Ten náš bol naozaj macher a viditeľne si to užíval. Doviezol nás aj na také miesta, kde nás (teda náš autobus) vítali nechápavé pohľady zaprášených, vetrom ošľahaných cestovateľov-dobrodruhov, ktorí tam prišli na nefalšovaných terénnych autách.
Islandské cesty (najmä tie vnútrozemské) treba budovať vždy znova a znova. Zima a nepokojná zemská kôra nezriedka cestu zrušia a treba ju vybudovať znova. Islanďania žijú v súlade s prírodou. Nič iné im nakoniec ani neostáva. Katolícka viera sa na Islande neujala, pretože islanďania sa nechceli vzdať svojich bôžikov či iných rozprávkových bytostí, ktorými si vysvetľujú prírodné úkazy. Sú teda luteráni, pretože tí boli tolerantnejší a bôžikov, štriatkov a podobné bytosti im tolerujú.
Nie však naša vševedúca česká sprievodkyňa. Ideme si po vnútrozemskej ceste a zrazu stojíme. Cesta v noci asi spadla, tak ju budujú znova a my budeme musieť hodinku-dve počkať. Islandská sprievodkyňa vysvetľuje, že niekedy sa stane, že cestu v naprojektovanom smere nie a nie postaviť. Vtedy aj "studovaní inženýři" majú jednoduché vysvetlenie: v naprojektovanom smere sú obydlia škriatkov (oni ich volajú trolovia) a im sa cesta nepáči. Takže projektant posunie cestu o 50-100 metrov od problematického miesta. Keď nám toto česká sprievodkyňa prekladá (teda ona skôr dezinterpretuje, o preklade nemôže byť ani reči), zadúša sa smiechom. Že islanďania sú isto riadne hlúpi. Takí srandovní poverčiví ľudkovia snáď z 19-teho storočia. Neviem, ale mne sa islandský postup budovania ciest zdá naopak sucho racionálny. Oni tú cestu musia vybudovať v krátkom termíne, aby ju vôbec stihli aj používať. Príde zima či nejaké to zemetrasenie a oni tú cestu budú aj tak musieť stavať znova.
A keď nám naša islanďanka rozpráva, ako na jar po polárnej noci chodia s rodinou stanovať na ľadovec, aby tak načerpali nové sily, ktoré im zima zobrala, tak toto nám jej česká "kolegyňa" tlmočí klopkajúc si prstom na čelo. Našťastie anglicky rozumiem, takže zapínam filter na odfiltrovanie českého komentára. Potom nás islanďanka (lebo velí tu našťastie ona) berie do rybárskej osady, kde sa zavesené na konštrukcii sušia kúsky žraločieho mäsa. Po vysušení sa (surové) jedia tiež preto, aby sila žraloka aspoň trocha prešla aj na konzumenta. Nebudem zo seba robiť hrdinu, skúšal som to požuť, ale nepodarilo sa :-).
Zaujímavý postoj majú islanďania aj k prítomnosti amerických vojsk. Aj keď ide o obojstrannú dohodu, oni to nazývajú okupáciou. Aj pacifisticky orientovaný človek isto pochopí, že základňa na ostrove v Atlantickom oceáne vydá za nemálo lietadlových lodí. Jasné, že čo sa týka dobrovoľnosti dohody, bolo to asi o tom, že slobodne si mohli vybrať akurát okupanta. Keď nie američania, určite by sa našiel niekto iný. No a američania sú pohodlní, takže museli vybudovať aj infraštruktúru. Nielen pre seba, aj pre ostatných. Ešte v 50-tych rokoch 20.-teho storočia bývali ľudia na islande aj takto:
Dnes už bývajú takto:
Kľúčovým problémom je energia. Island energiou prekypuje, akurát ju bolo potrebné skrotiť a dať do služieb človeka. Takže dnes aj zásluhou peňazí od okupantov sú islanďania svetoví experti vo využívaní geotermálnej energie. Priemerný dom priemernej islandskej rodiny má 200 metrov štvorcových. Vykuruje sa za úplne iných klimatických podmienok, ako povedzme u nás. Ale náklady na kúrenie sú porovnateľné s tými našimi. Proste namontujete radiátory a príslušnú trubku neukončíte plynovým kotlom, ale zarazíte ju hlboko do zeme :-))
Na Islande je naozaj čo vidieť. Krásna príroda. Prírodné úkazy, ktoré hneď tak niekde neuvidíte. Ale treba prísť individuálne. A len ak naozaj máte záujem poznať život v súlade s prírodou. Tiež sa pred tým treba vyspať do zásoby. Pretože v lete (najlepšie v júni) je na Islande polárny deň. A bolo by veľkým hriechom nevyužiť maximum času, pretože "denné" svetlo je aj v noci. A nezabúdajte, že miestni škriatkovia sa ukážu len tým, ktorí v nich úprimne veria. Inak sa budete musieť uspokojiť so škriatkom z predajne suvenírov.
Ak sa vám na Islande nepodarí načerpať silu stanovaním na ľadovci, nezúfajte. Dá sa to pred odchodom dohnať v elektrárni, tam je predsa energie habadej. A úplne bude stačiť energia "odpadovej" vody elektrárne geotermálnej. Dávajte si však pozor a plávajte naozaj len vo vyznačenom priestore. Pretože tam ďalej je tej energie ešte viac. A uvariť sa v ľadovej zemi (Island = ice land), to by už bol naozaj riadny paradox.
Tibor Tiborson
