Financovanie štátnych rozpočtov je obyčajná pyramídová hra. Nikdy sa nepočítalo s tým, že štát svoje dlžoby splatí. Kým pyramída funguje, stačí splácať úroky. Argumenty v prospech tvrdenia, že štátne zadlžovanie je udržateľné donekonečna stoja na chybnom predpoklade, že donekonečna je možné zvyšovať spotrebu.
Euroval má vraj fungovať tak, že „upokojí" trhy vyhláseniami, že bude nakupovať dlhopisy problémových krajín. Už menej sa hovorí o tom, že euroval zvyšuje zadlženie tých neproblémových. Euroval takto fakticky dlhy zdvojnásobuje:
Grécko (Írsko, Portugalsko, Španielsko, Taliansko ...) nevládze splácať svoje dlhopisy. Euroval vydá svoje dlhopisy a za utŕžené peniaze nakúpi dlhopisy problémovej krajiny. Za dlhopisy eurovalu ručia krajiny, ktoré ešte v problémoch nie sú. Záruky za dlhopisy eurovalu im však mieru zadlženia zvýšia, aj keď sú to len záruky. Takže po „záchrannej" operácii, povedzme nákupe 100 mld. dlhopisov povedzme Grécka je situácia nasledovná:
Grécko má stále svoj dlh 100 mld. euro. Ale už voči eurovalu.
Pribudlo 100 mld. zadlženie (dlhopisy eurovalu), ktoré sa rozloží na prispievateľov eurovalu.
Zvýšenie zadlženia krajiny z titulu prevzatia záruky za dlhopisy eurovalu navyše môže niektorú krajinu posunúť z tábora záchranárov to tábora zachraňovaných. Takzvané pákovanie eurovalu tento proces len umocní. Pákovanie totiž znamená, že euroval nebude ručiť za celú hodnotu zaručených (talianskych, španielskych ...) dlhopisov, ale bude zabezpečovať stratu len do povedzme 20%. Čím sa síce opticky zvýši kapacita eurovalu na 5 násobok, ale riziko vzrastie podstatne viac. Pretože pravdepodobnosť "dobrovoľného" odpisu 20% dlžoby je omnoho (a viac ako 5x) väčšia, ako pravdepodobnosť 100% straty pri krachu zachraňovanej krajiny.
A preto nie je žiadne prekvapenie, že na pokraj krachu sa dostalo aj Taliansko. Výnosy talianskych dlhopisov vyjadrujú ne/dôveru v schopnosť Talianska svoje dlhy splatiť. Výnosy dlhopisov európskych krajín môžete sledovať na tejto stránke. Po kliknutí na graf jednotlivej krajiny sa dostanete k aktuálnym údajom. Všimnúť si môžete nasledovné: Požadované výnosy z dlhopisov rastú väčšine krajín. S výnimkou Nemecka. Tie sú už tak nízko, že to už nebude len o tom, že Nemci hospodária o toľko lepšie, ako ostatné krajiny. To už je o tom, že investori začínajú kalkulovať aj s rozpadom eurozóny. Po ktorom chce mať každý radšej nemecké eurá, ako tie talianske (grécke, španielske ...).
Ako to celé skončí?
Na to dnes už netreba kryštálovú guľu. Buď sa eurozóna rozpadne, alebo do hry vstúpi veriteľ poslednej inštancie. Niekto, kto jediný môže reálne garantovať, že dlhopisy vydané v mene euro budú splatené. Niekto, kto si tie eurá jednoducho môže natlačiť.
A oni (politici) to veľmi dobre vedia. Že inej cesty niet. Že žiadny euroval fungovať nebude, pretože dlhovú nákazu skôr rozširuje, ako by ju obmedzoval. Cieľom politikov je zväčšovať svoju moc. Lokálni politici sa chcú zapáčiť tým globálnym a získať pre seba miestečko v budúcom centrálnom európskom politbyre. A politici, ktorí hrajú v EÚ prvé husle, tí zasa potrebujú „zazmluvniť" svoju moc nad občanmi ostatných krajín. A to napríklad zmluvou o trvalom eurovale. Pozorne si vypočujte informácie o právnom rámci tejto zmluvy. Pretože práve o nej budeme hlasovať vo voľbách 2012.
