Na začiatku hneď uvediem, že akceptujem námietku, že bankový účet je dnes v podstate nevyhnutný a že nejakú časť svojho majetku vo forme bankového vkladu mať musíte. Avšak výber banky je stále slobodnejší. Napríklad v dohľadnej dobe budete môcť na Slovensku plnohodnotne existovať aj s účtom vedeným v inej krajine.
Takže odhliadnime od bežného účtu, ktorý potrebujete na realizáciu nevyhnutných transakcí v bežnom živote. Zoberme si situáciu, že ste sa rozhodli nejakú podstatnú časť svojho majetku držať v peniazoch a tieto peniaze ste sa rozhodli uložiť v banke. Peniaze (ako časť majetku) do banky vkladáte za účelom ich zhodnotenia. Očakávate, že vám na účet budú pribúdať úroky. Banku, či druh vkladu si vyberáte aj (možno hlavne) s ohľadom na sľubovanú výšku zhodnotenia.
Či si to priznať chcete, alebo sa priznaniu budete brániť, aj vklad v banke je investícia. Na to, aby vám banka mohla vyplatiť z vkladu úrok, musí vaše peniaze použiť na podnikanie. A s podnikaním je spojené riziko. Pre banku je váš vklad pasívom, záväzkom voči vám. Na druhej strane má banka aktíva. Konkrétne dlžobné úpisy od rôznych subjektov a v rôznej forme. Môže to byť zmluva o poskytnutí kontokorentného prečerpania účtu fyzickej osobe, zmluva o úvere pre podnikateľa, a môže to byť napríklad aj štátny dlhopis. V každom prípade však platí, že s aktívom, ktoré má priniesť zhodnotenie prostriedkov sa viaže riziko. Riziko, že dlžník svoje záväzky nesplní a zverené prostriedky nezhodnotí, ale naopak znehodnotí. To platí pre každú investíciu, aj pre „bezpečný" štátny dlhopis.
Veľká väčšina z vás bude silne protestovať, keď napíšem, že s vkladom prostriedkov na bankový účet je spojené riziko úplne rovnakého druhu, ako s vkladom prostriedkov do BMG investu. Rozdiel (a v danom príklade veľmi veľký rozdiel) je len v miere tohto rizika. Miera očakávaného zhodnotenia prostriedkov a miera rizika s investíciou spojená sú v priamej úmere. Čím väčšie zhodnotenie očakávate, tým väčšie riziko podstupujete. Pri bankovom vklade je špeciálne podstatné, že aj minimálne zhodnotenie je spojené s nenulovým rizikom.
Vklady v bankách do určitej výšky vraj chráni fond ochrany vkladov. Do tohto fondu prispievajú banky podľa výšky vkladov, ktoré obhospodarujú. Presnejšie, do tohto fondu prispievajú vkladatelia, a to časťou svojho vkladu. Odhliadnime teraz od toho, že vkladatelia zo svojich prostriedkov do fondu musia prispievať povinne. Pokiaľ by to však bolo skutočne poistenie vkladov, buď by nemohlo mať garanciu v bláznivo vysokej výške 100 tisíc euro, alebo by poistné muselo byť rádovo vyššie. Alebo by musela byť pravdepodobnosť krachu väčšej banky skutočne minimálna, t.j. na úrovni toho smiešneho promile z vkladov, ktoré sa do fondu platí.
A sme pri koreni veci. Veľké banky proste skutočne skrachovať nemôžu. Toto pravidlo bolo prvý krát porušené práve na Cypre. V ostatných prípadoch platili garancie tak, ako ich požaduje veľká väčšina občanov. Čo nedokáže uhradiť fond ochrany vkladov, to doplní štát.
A akokoľek sa zdá, že štát má veľmi veľký majetok, nie je to v skutočnosti pravda. Najmä s ohľadom na výšku záväzkov (napríklad dôchodky), ktoré má aj bez potreby sanovať krachujúce banky. Jediné a hlavné reálne aktívum štátu je jeho možnosť použiť legálne násilie voči svojim občanom. A prinútiť ich dostáť záväzkom, ktoré si štát zobral. Ak teda požadujete garanciu svojich vkladov v bankách, požadujete použitie násilia štátu voči tým spoluobčanom, ktorí majú majetok buď v peniazoch v inej banke, alebo v nepeňažnej forme, alebo žiadny majetok nemajú. Požadujete presne ten istý typ istôt, ako sľubuje každý politik bez výnimky. Že zoberie inému a dá vám. Štát je nástroj prerozdeľovania. Vo voľbách volíte v naivnej viere, že prerozdeľovanie bude smerom k vám.
Banka spravuje a teda nutne podniká s rádovo väčšou sumou peňazí v porovnaní s jej vlastným majetkom. Bežná banka spravuje približne 10-20 násobne vyššiu hodnotu vkladov/aktív, ako jej majetok samotnej banky. To znamená, že týmto majektom dokáže pokryť stratu v rozmedzí 5-10%. A to som uviedol veľmi konzervatívne čísla. Európske banky podnikajú (spravujú cudzie prostriedky v hodnote) aj s 30 násobkom svojho majetku, t.j. už pokles hodnoty aktív o 3,33% vymaže majetok banky (akcionárov), ktorý by mal byť použitý na krytie strát vkladateľov. Riziko krachu banky je teda naopak najmä v Európe veľmi veľké. Stačí inak temer zanedbateľný pokles ceny aktív (jednotky percent) a majetok banky je fuč.
A aby to nebolo tak ružové, existujúci ekonomický systém je postavený na predpoklade nekonečného rastu. Každé jedno euro, ktoré máte v peňaženke, alebo na účte, vzniklo ako dlh. Niekto si ho požičal. Všetky tie aktíva, ktoré má banka oproti vášmu vkladu sú vytvorené hlavne pomocou dlhových peňazí. Aktuálna menová politika, štátna politika, je zameraná hlavne na udržianie hodnoty aktív.
Dnes sme vo fáze, keď možnosti dlhom poháňaného rastu narazili na svoje limity. Dlh už proste ďalej rásť nemá kam a naopak, bude ho treba začať znižovať. Čo zníži hodnotu aktív bánk a teda úplne v súlade s logikou finančného systému musí prísť aj k zníženu hodnoty vkladov. Ktoré ako so vznikom dlhu vznikli, musia aj s jeho znižovaním zanikať. Je to totiž presne naopak, ako si myslíte. Nie banka požičiava vami uložené peniaze, ale vy máte na účte peniaze, ktoré si niekto od banky požičal. Vy máte na účte peniaze len a práve preto, že niekto sa zaviazal, že ich v budúcnosti vráti. Paradoxne, keby ich skutočne vrátil, tiež by museli nejaké peniaze na nejakom účte zaniknúť. Proste klasická Hlava XII.
A to skutočne neexistuje cesta, ako znižovať dlh bez týchto extrémne nepríjemných dôsledkov? Samozrejme, taká cesta existuje. Likvidácia dlhu nemusí znamenať dobu kamennú. Akurát sme zas a znova pri tých istotách. Tentokrát reálnych istotách, ktoré poskytuje štát svojim reálnym klientom, vlastníkom. Totiž istotu, že svoju možnosť legálne použiť násilie bude používať hlavne na prerozdeľovanie hodnôt smerom k nim, vlastníkom a reálnym klientom štátu. V systéme, kde by nové peniaze nevznikali ako dlh by štát stratil dnes už prevládajúcu možnosť prerozdeľovať. Kým daňový systém môže prerozdeliť len existujúce prostriedky, pomocou monetárnej politiky a dlhom poháňaného spoločenského „pokroku" dokážete prerozdeliť aj prostriedky vašich budúcich pra-pra-vnúčat.
