No a hlavne, po 20-tich rokoch úmorného lobingu sme sa konečne dočkali Kunsthalle. Ako veľmi trefne napísal Andrej, špecifickej galérie pre tých, čo považujú existujúce výstavné priestory za zúfalo včerajšie. Asi tak, ako slovenské názvy. Keď už im miestny správca družstva realizoval MHD zastávku viedenského typu, tak predsa nemohlo zostať u Domu kultúry, všakže.
Z rozhovoru s človekom, čo už niečo skutočne dokázal
Vy ste v akvizičnej komisii londýnskej Tate Modern?
Len od marca.
Aká je tam vaša úloha?
Kurátori pripravia zoznam diel, ktoré chcú nakúpiť pre galériu z regiónu strednej a východnej Európy a my hlasujeme za jednotlivé diela. Ak niektoré získa dosť hlasov, tak sa kúpi. To je všetko, nič svetoborné.
Aké dielo vás naposledy zaujalo?
Trochu ma šokovalo, keď sme na poslednom zasadaní schválili nákup diela od ruského dadaistu, ktoré pozostávalo z preglejkovej krabice s dierou naspodu. Pod ňou bol nápis „palec“ a umenie spočívalo v tom, že tam strčíte palec a obdivujete palec. Za toto zaplatili niekoľko desiatok tisíc libier. To sú tie excesy, ktorým by sme možno mali zabrániť.
Takže to ste boli proti.
Áno, ale bol som prehlasovaný (smiech).
Áno, presne o tom podobné inštalácie, či celé výstavy sú. Bez toho, aby vám niekto vysvetlil, čo má daný objekt znázorňovať, budete mierne povedané, v rozpakoch. Ale presne o to ide. Umelecké dielo vo vás vyvolá emócie samo o sebe. Nepotrebuje inštruktáž, aké emócie by to vo vás malo vyvolať.
Nekvalitné video s nahým (asi) mužom, sprchujúcim sa v socialistickej umakartovej kúpeľni nemá prečo vyvolať nejaký špecifický pocit. Ale mladá hosteska (nepoznám odborný názov pre túto funkciu v KHB) vám podobne, ako súdružka učiteľka na hodine literatúry za Gustáva Husáka vysvetlí, ako presne chcel angažovaný (trpiaci, moderný .... doplň podľa nálady) umelec týmto „dielom“ vyjadriť svoj odhodlaný odpor voči Vladimírovi Mečiarovi (vystavujú sa inštalácie z obdobia tzv. mečiarizmu).
Dole, na prízemí Domu kultúry je Kunsthalle Lab. Sú tam umiestnené objekty rakúskeho moderného umelca. Ktoré idú ešte ďalej. Pretože tu okrem odborného výkladu potrebujete aj vedieť, kedy je dielo v prevádzke. Normálne vidíte visiaci čierny kábel. Po spustení sa kábel začne triasť a vlniť. Aj tak to však bez odborného výkladu bude len čierny kábel na bielej stene. Žiadne emócie to vo vás nevyvolá. To proste nie je možné. Nie je to dielo, tobôž nie umelecké.
Ale o tom to celé je. Preglejková krabica s dierou naspodu v Tate modern v Londýne, biele (modré, zelené ...) jednofarebné plátno v Pompidou v Paríži, či v MoMA v NY. Alebo biele vankúše, uložené na zemi v KHB.
Chcú vás takto presvedčiť, akí ste nekultúrni. Ako sa nerozumiete súčasnému umeniu. Chcú vyvolať dojem, že oni sú tí kultúrejší, modernejší, skúsenejší; proste a jednoducho, že oni majú právo vo vás vyvolávať pocity viny z toho, že ste si večer pozreli v telke seriál.
Z druhej strany je to o tom, čo všetko si dokážu presadiť zo spoločných prostriedkov. Ako dokážu manipulovať verejnou mienkou a systémom masívneho prerozdeľovania tak, aby dostali zaplatené za svoju schopnosť urobiť z komára somára.
Návštevu Kunsthalle v Bratislave vrelo a bez irónie odporúčam. Choďte a úplne rovnako, ako v iných galériách či umeleckých predstaveniach nechajte na seba pôsobiť vystavené inštalácie. Ale hlavne a predovšetkým: ak vaše emócie nezareagujú, neverte tomu, že chyba je vo vás. Záchodová misa na podstavci, do ktorého vedie elektrické napájanie z turistickej topánky žiadne emócie (snáď až na srdečný smiech) nemôže vyvolať. Verte, nebolo to cieľom tohto objektu. Nemá takú schopnosť. Tú sa pokúšajú získať manipulátori, ktorí vás chcú dostať tam. Kam? To možno nevedia ani oni sami.
