Akokoľvek pesimistický názor na úlohu českej polície v tamojšej politike som mal, stále sa mi nechce veriť, že tie policajné manévre sa uskutočnili na základe podozrenia na prečiny, ktoré prezentovali sami policajti:
Premiérova „blízka osoba" si objednala sledovanie svojej zrejme sokyne, manželky svojho nadriadeného. Že sa spravodajské služby zneužívajú na takto nízke osobné ciele asi nikoho neprekvapí, v demokratických krajinách sa to žiaľ stáva. Nepochybne je to zlé, nekalé a trestné. Ale nasadiť na to Úrad boja s organizovaným zločinom? Realizovať zatýkanie k takémuto prípadu milostného viacuholníka so špionážnou zápletkou komandom, ako keby išlo o terorizmus?
Druhý skutok je ešte problematickejší. Traja poslanci vládnej strany svojho času odmietli vysloviť dôveru vláde s účasťou vlastnej strany. Došlo k politickej dohode, že sa vzdajú poslaneckého mandátu výmenou za iné posty, ktoré daná strana obsadzuje.
Opäť: politické nominácie sú podľa mňa zlé. Ale všade v demokratickom svete sú úplne bežnou súčasťou politiky. Rozdeľovanie nominácií na rôzne posty je bežnou demokratickou praxou. O čo sa snažia špičky českej polície a prokuratúry? Existuje snáď jediný svojprávny občan, ktorý v triezvom stave verí tomu, že podobne bude polícia postupovať aj o nejaký čas, keď Česká republika bude mať už konečne tú správnu pro-európsku vládu socialistov, podporovaných komunistami? Alebo to už budú všetci veriť, že podpora komunistických poslancov menšinovej vláde socialistov je úplne zadarmo? Že nebola predmetom celkom legitímneho a v demokracii používaného politického dohadovania (obchodu)?
Čo som si s krízového vývoja u našich susedov odniesol ja?
Aj politik je len človek. Jeden bežne zaspáva pri výkone svojej funkcie, iní pijú (po česky: mají virózu) a ďalší podľahne zvodom spolupracovníčky. Úprimne: ja by som im (politikom všeobecne) nezveril ani organizáciu rodinnej návštevy divadla. Ale moji spoluobačania, priaznivci demokracie, im zverili viac než polovicu môjho príjmu. Pretože oni najlepšie vedia, že ja by som tie peniaze asi prepil, nebol by som solidárny a podobne. Kým moji spoluobčania veria, že nimi zvolení politici sú svojimi schopnosťami niekde na úrovni nadprirodzených bytostí. Presnejšie veria v to, že takí politici existujú. Aj keď výsledky všetkých demokratických volieb desiatky rokov dozadu hovoria o opaku.
Aj ja poznám bonmot, že najlepšia radosť je škodoradosť, a preto som sa aj troška potešil. Že nejaký politici, hoci v susednej krajine, si pôjdu sadnúť na trestnú lavicu. Ale po opadnutí emócie škodoradosti zostal už len strach. Z toho, čo všetko je možné za pomoci mediálneho pokrytia a využijúc opodstatnenú nechuť voči politikom dokázať. Akú pozíciu môže získať polícia a prokuratúra v demokratickom politickom zápase o moc.
