Môže ústavný súd vyhlásiť za neústavný aj taký zákon, ktorý parlament prijme ústavnou väčšinou ako ústavný? Ak áno, aký zmysel má voľba zástupcu do zákonodarného zhromaždenia, keď voličmi požadovaný zákon nemôže byť prijatý? Ak nie, nemáte strach z toho, že síce ústavná väčšina, ale môže odhlasovať aj veci, z ktorých vám už teraz behajú zimomriavky po tele? Podobných otázok vás môže napadnúť viacero.
V diskusii pod článkom Radoslava Procházku som sa podobné otázky spýtal priamo jeho. A on mi dokonca seriózne odpovedal. Keďže aj mne je jasné, že krátko a výstižne sa proste odpovedať nedá, akceptoval som ako hodnotnú časť odpovede aj odporučenie jeho knižky na túto tému.
Knižku som si kúpil, cez voľné dni som sa ju snažil prečítať a pochopiť. Na rovinu napíšem, že to čítanie nie je jednoduché a hlavne by som vás chcel požiadať, aby ste moje ďalšie riadky nevkladali do klávesnice, či úst pána Procházku. Aj keď je pán Procházka poslanec, vážim si ho minimálne ako odborníka na ústavné právo natoľko, že by som si v žiadnom prípade nedovolil napísať, že toto a tamto napísal, či povedal on. Ak by som ho priamo necitoval, čo ale nebudem. Skúsim prezentovať svoj pohľad, resp. skôr ďalšie otázky, pretože stále mám oveľa viac otázok, ako odpovedí. Moje vyjadrenia budú z pozície radového občana, neprávnika.
Ústavní sudcovia sú štátni (súdni) úradníci. Sú menovaní, nie sú volení v systéme zastupiteľskej demokracie. Ich mandát nepodlieha obnove. A preto by sa ich právne postavenie nemalo líšiť od iných úradníkov. Nemali by mať možnosť meniť ústavu. Ak v ústave nie je vyslovene napísané, že prezident nemusí vymenovať generálneho prokurátora, ak na to uvedie dôvody, nemôžu ani ústavní sudcovia toto do ústavy "dopísať". Ani keď sa ich prezident priamo opýta, či by pána Čentéša ficovi z cesty nemohol odpratať práve takto.
Iná vec je tá, že ak by sa parlament rozhodol doplniť ústavu o takéto znenie, nemôžu mu v tom ústavní sudcovia brániť. Ak sa parlament ústavnou väčšinou dohodne, že nejaké ustanovenie do ústavy doplní, nemajú ani ústavní sudcovia právo tomu zabrániť. Pretože sú štátni úradníci, ktorí len vykonávajú zadanie, ktoré dostanú od zástupcov občanov. Môžu urobiť len a práve to, čo im je dovolené. Všetko ostatné majú zakázané.
Toto je niečo, čo mňa osobne na demokracii desí. Neexistencia žiadnych obmedzení pre demokraticky prijaté obmedzenia slobody (ostatných) občanov. Keby som mal aspoň malú šancu, že ústavná väčšina sa rozhodne vrátiť späť starý dobrý feudalizmus, alebo monarchiu. Ale taký optimista nie som.
Ďalšia zaujímavá vec, ktorá ma pri ústavných prekáračkách okolo menovania GP napadla je táto: povedzme, že prezident aj ústavný súd konali protiústavne. Kto by mal konať? V zmysle prechádzajúceho by to mal byť parlament. Ale ten konať nebude, pretože ten konanie ako protiústavné nevidí. A opäť s odkazom na predchádzajúce: je to len a práve parlament, resp. ústavná väčšina poslancov, ktorí môžu definovať čo je ústavné a čo nie je. Čo bude v súlade s ústavou a čo s ňou v súlade nebude.
Takže v našom prípade sme sa dostali do zaujímavej patovej situácie: Neexistuje ústavná väčšina, ktorá by posvätila ústavnosť krokov väčšiny ústavných sudcov, či prezidenta. Ale zároveň neexistuje ani ústavná väčšina, ktorá by presadila názor, že tie rozhodnutia boli proti ústavné. Presadila názor znamená, že minimálne prezident by za svoje neústavné rozhodnutie niesol zodpovednosť. Aspoň odvolaním.
Čo teda pre mňa znamená ďalší podstatný nedostatok na demokratickom usporiadaní. Že nielen pre zavedenie nových ústavných obmedzení slobody jednotlivca je potrebná ústavná väčšina, ale rovnako ústavná väčšina je potrebná aj pre obranu tých ustanovení ústavy, ktoré nebodaj nejaké právo občana zaručujú.
Ku kritickým článkom, ako je povedzme aj tento, autor zvyčajne dostane otázku: Aké navrhuješ riešenie? Nebudem odpovedať priamo, len by som vzhľadom na narážku na feudalizmus a monarchiu vyššie chcel napísať:
Ak krajina niekomu (monarchovi) skutočne patrí tak:
Nemusí výpalné skrývať za dobré úmysly, za potrebu napríklad realizovať opatrenia na záchranu sveta pre globálnou zmenou klímy. Proste príde a zoberie si od poddaných toľko, koľko uzná za vhodné. V demokracii keď chcete vytunelovať 1 milión euro, musíte zorganizovať zbytočný projekt aspoň za 5-6 miliónov. Neefektivita na pohľadanie. Pretože poddaní okrem toho výpalného 1 milión musia vyprodukovať aj zdroje na zbytočný projekt za 5-6 miliónov.
Keďže monarchovi krajina patrí, má dosť racionálne dôvody sa správať k poddaným tak, aby jemu, resp. dedičom monarchie mohli slúžiť a živiť ho ešte ďalšie desaťročia. Monarcha má racionálne dôvody mieru výpalného a obmedzení poddaných držať na nejakej únosnej hranici.
Demokrat si nakradne za jedno, dve volebné obdobia a keďže s krajinou bol spojený zväčša práve a len peňazovodom, osud krajiny ho ďalej zaujímať nemusí.
Poznámka na záver: toto v žiadnom prípade nie je obhajoba monarchie či feudalizmu. Toto je len také zamyslenie do prestávky v súboji Čentéš vs. Gašparovič. Kde je moje stanovisko také, že ak by som neboadaj niekedy pochyboval o kvalitách pána Čenéša, tak fico, jeho lokaj v paláci, či správanie sa dzurindovej časti sdkú pri voľbe GP v parlamente mi úplne jasne a niekoľkokrát za sebou predostreli dôvod, prečo práve pána Čentéša: Pretože ONI robia všetko preto, aby to nebol on. Čo mne úplne stačí, aby som na barikáde zakričal: Tak práve preto ho ja skutočne chcem a potrebujem.
