Hneď na začiatku by som chcel zdôrazniť, že ma nezaujímajú ústavnoprávne súvislosti. A to aj z toho dôvodu, že aj dvaja renomovaní ústavní právnici majú na vec rozdielny pohľad. Právne kľučky, ohýbanie paragrafov a podobne veľmi rád prenechám iným.
Mňa zaujíma to, či existuje situácia, v ktorej by v danom prípade prinieslo konanie 2.kola voľby nejakú pridanú hodnotu. Hľadám motiváciu voličov, ktorí sa nezúčastnili 1.kola voľby, ale 2.kola sa už zúčastnia napriek tomu, že v ňom nepribudne nový kandidát.
Jedna z motivácií, ktorá človeka napadne ako prvá, je motivácia záporná. Proste ľudia nechcú za prezidenta toho, čo získal v 1.kole viac hlasov, ako všetci ostatní kandidáti dohromady. A pôjdu v 2.kole voliť kandidáta, ktorému mali problém odovzdať svoj hlas v kole prvom. Motiváciu chápem, ale prínos konania 2.kola nevidím. Presnejšie: takto by sa dalo odôvodniť viacero následných kôl voľby. Proti kandidátovi, ktorý získal menej, ako polovicu hlasov všetkých oprávnených voličov sa vždy logicky môže nájsť väčší počet hlasov, ktoré by volili niekoho iného (a predchádzajúcej voľby sa nezúčastnili). Tak prečo s hľadaním prestať už po 2.kole?
Ďalšia z motivácií, ktorá ma napadla, je relatívne tesný výsledok 1.kola voľby. Napríklad prvý kandidát získa 51% hlasov, druhý v poradí povedzme 46% a tretí zostávajúce 3% hlasov. V tomto prípade by som aký-taký prínos konania 2.kola voľby videl.
Budem veľmi rád, keď sa v diskusii objavia iné scenáre, v ktorých by konanie 2.kola voľby prinieslo nejakú novú hodnotu.
A teraz ku konkrétnej situácii blížiacich sa prezidentských volieb. Ak v 1.kole získa kandidát smeru nadpolovičnú väčšinu platných odovzdaných hlasov, nevidím dôvod pre konanie 2.kola. Zároveň však nevidím žiadnu motiváciu pre smer konaniu 2.kola voľby brániť. Pretože si myslím, že v 1.kole nebude kandidovať len jeden kandidát smeru. Resp. že už teraz kandidujú minimálne dvaja kandidáti „akoby smeru".
Zaujímavá je podľa mňa otázka, prečo sa opoziční poslanci už teraz neobrátia na ústavný súd ohľadne výkladu sporného paragrafu ústavy. Jedným z vysvetlení môže byť to, že uvedené súvislosti rozpitváva len blogosféra a že reálnych politikov nezaujíma. Že medzi politikmi panuje v tejto otázke zhoda. No dobre, tento vtip sa mi asi nepodaril.
Potom mi však zostáva už len možnosť, že potenciálna možnosť ústavného „chaosu" vyhovuje všetkým stranám. Politici budú mať ďalší „nepodstatný" spor, ktorým budú môcť odpútať pozornosť od reálnych problémov a/alebo ktorý im bude slúžiť na ideologické utužovanie svojich priaznivcov. Toto vysvetlenie je v súlade s mojim osobným chápaním politiky ako prostriedku nie na riešenie, ale naopak, na vytváranie (umelých, bez politiky reálne neexistujúcich) problémov. S cieľom vytvoriť dymovú clonu pre hlavnú líniu demokratickej politiky: masívne prerozdeľovanie a mocenské ovládanie „poddaných".
