Začnem definíciou pojmu „racionálne", pretože podľa mňa je máločo realite vzdialené viac, ako predstava, že človek sa rozhoduje racionálne. Ja som hlbodko presvedčený, že človek sa rozhoduje subjektívne a že tak je to správne. Preto sú rozhodnutia rôznych ľudí rôzne a preto, napriek „vedeckým" prácam ovenčenými „nobelovými" cenami, nie je ľudské správanie predvídateľné, vypočítateľné.
Racionálnym rozhodnutím budem rozumieť také rozhodnutie, ktoré je založené na množine informácií, na ich kritickom posúdení a hľadaní odpovedí na rôzne, s rozhodnutím súvisiacich otázok. Silne racionálne rozhodnutie je také, ktoré vzniklo po rádovo dlhšom skúmaní faktov a súvislostí, ako je bežné. V každom prípade, nemá žiadny zmysel skúmať, či racionálne rozhodnutie je správne, alebo nesprávne. Životné postoje jednotlivca sú jeho výsadným právom a o ich ne/správnosti nemá zmysel uvažovať.
Existujúci systém zastupiteľskej demokracie „funguje" v Európe prinajmenšom 60 rokov. Po celý ten čas sa voliči snažia vo voľbách vybrať takých politikov, ktorí budú zverené kompetencie spravovať čo najlepšie. A po celý ten čas kompetencií, zverených politikom, pribúda. Voliči sa v prospech politikov vzdávajú stále väčšej časti svojej slobody. Z uvedeného logicky vyplýva, že voliči sú s prácou zvolených politikov čoraz viac spokojní. Jednak mnohí z politikov sú vo funkciách početné volebné obdobia a tiež kompetencií, ktoré im voliči odovzdávajú je stále viac.
Ak namietnete, že tu niečo nehrá, ja s vami súhlasím. Ale keďže 60 rokov považujem za dlhý čas aj pre metódu pokus-omyl, mne to vychádza tak, že nebude problém v politikoch, ani vo formálnom spôsobe volieb. V Európe máme krajiny, kde sú voľby povinné, aj také, kde sú voľby dobrovoľné. Máme väčšinové, pomerné aj miešané volebné systémy. Niekde kandidujú strany, niekde jednotlivci. Máme tu prezidentské aj parlamentné republiky, máme tu konštitučné (či formálne) monarchie. A voliči sú stále nespokojní.
Len pre úplnosť som zvažoval aj tú extrémne nepravdepodobnú možnosť, že politici nedodali voličom to, čo bolo požadované, resp. čo voličom sľúbili. Voliči vo voľbách vymieňajú časť svojej slobody za istoty. Presnejšie, voliči sa snažia vymeniť svoju zodpovednosť (druhá strana mince slobody) za istoty. Vzdávajúc sa celej mince, t.j. aj časti slobody. Že za tých 60 rokov skutočne ubudlo individuálnej zodpovenosti a pribudlo istôt, to je z môjho pohľadu úplne zrejmé. Bezplatné školstvo, zdravotníctvo, dôchodkové zabezpečenie, garancia finančných investícíí v bankách, ochrana zamestnanca pred trhovým pracovným vzťahom, právo na doživotné zamestanie v štátnej správe (ak už ho raz získate), právo na potratára v každom okresnom meste, ochrana kupujúceho pred lacnejšími výrobkami zo zahraničia ochrana spotrebiteľa pred jeho vlastnou hlúposťou .....
No a napriek tomuto všetkému sú voliči nespokojní. Napriek tomu budú nevoličovi vyčítať, že sa ďalej odmieta zúčastňovať na hre, ktorá sa hrá desiatky rokov, ale tých správnych politikov sa doteraz zvoliť nepodarilo. To skutočne nie ste ochotní pripustiť, že to nebude v ľuďoch (politikoch)? Že to nebude ani v spôsobe ich výberu? Že problém proste bude v princípe. Že problém môže byť aj v tom, že zodpovednosť za vlastné životy sa za istoty proste vymeniť nedá, ani keď sa vzdáte aj príslušnej (či ešte väčšej) časti osobnej slobody? Že niektoré kompetencie nemôžete delegovať už z princípu? Ani keby ste ich delegovali na Ježiša Krista?
Keď EÚ po období socializácie privátnych strát tunelárov (či aj normálnych investorov) od Grécka cez Írsko, Portugalsko až po Španielsko zo zvláštnych dôvodov odmietla z peňazí všetkých Európanov uhradiť privátne straty veľkých investorov na Cypre, ozvali sa so žiadosťou o výmenu svojej zodpovednosti za štátne istoty dokonca aj kolegovia z menejstatu.sk. A to temer presne v okamihu, keď bolo rozhodnuté o najčistejšom predstaviteľnom trhovom riešení. Rozhodnutí o krachu banky Laiki (Cyprus Popular Bank). A že to nebol jediný článok s podobným názorom na tomto pravicovom portáli.
Červené, či modré, istoty sú proste ohromne veľkým lákadlom. A z môjho pohľadu aj hlavným problémom. Myslím si, že mám dosť dobrých dôvodov na presvedčenie, že zmena cestou existujúceho systému zastupiteľskej demokracie jednoducho nie je možná.
Skúsim na príklade: v pravicovo ladenom článku o dôsledkoch zákonníka práce jeho autor len okrajovo zapochyboval o morálnom práve zamestnancov na odstupné v situácii, keď je jasné, že táto požiadavka firmu položí na lopatky (a oni odstupné aj tak nedostanú). Odpoveď voliča pravice je jasná:
Tiez by som nepodpisal :-) taketo gesta patria do kamaratskych vztahov (obzvlast, ked su peniaze iba "na ceste")
Nie, ja skutočne nemám dôvod sa domnievať, že existuje čo i len teoretická možnosť, že by politická strana mohla uspieť s programom, ktorý bude vyžadovať zaradiť spiatočku. Zníženie životnej úrovne, prevzatie nezanedbateľnej časti zodpovednosti naspäť na plecia voliča, realizáciu strát vkladateľov spôsobenú precenením aktív bánk na reálne trhové úrovne, formálne zrušenie istôt, ktoré opatrovateľský štát sociálneho blahobytu akože poskytuje (ako komu, všakže) .....
Naopak, mám veľmi dobré dôvody sa domnievať, že moja podpora modrej verzii socializmu s ľudskou tvárou bude interpretovaná tak, že si socializmus skutočne želám. Že sa rozdiely medzi modrými a červenými postupne zotrú úplne a o výsledku volieb bude rozhodovať golfový zápas partičky akcionárov zúčastnených politických strán.
Rozbehnutý vlak systému výmeny osobnej zodpovednosti za osobné slobody sa podľa mňa nezastaví inak, než nárazom do múra neúprosnej reality. Predlžovanie dráhy, či spomaľovanie rýchlosti na tejto skutočnosti ani následkoch nič podstatné nezmení. Heslo "potopa až po mne" síce je možno pragmatické, ale ja ho proste nevyznávam.
Že som prílišný pesimista? Ja si naopak myslím, že som naivný optimista. Ja totiž stále verím, že existuje (hoci nie veľká) možnosť, že sa ľudia začnú starať sami o seba. Keď k tomu budú donútení. Napríklad stále zvyšujúcou sa nezamestnanosťou. Čierny trh nie je problém, ale naopak príležitosť. Oveľa viac užitočné, ako volebná účasť mi prídu nepolitické občianske aktivity. Osveta smerom k spoluobčanom, podpora sústaveného tlaku na štátne orgány, zverejňovanie ich nekalých praktík a podobne. Naivne verím, že existuje nádej na nedeštrukčnú zmenu. Ale len mimo politiku. V mysliach a konaní jednotlivých členov spoločnosti. Nie ako následok ich náhleho precitnutia zo socialistického sna, ale ako činnosť v pude sebazáchovy.
Pre puntičkárov a priateľov slovíčkarenia len na záver doplním, že vyššie uvedené neznamená, že sa predsa len niektorých volieb nezúčastním. Ak to uznám za vhodné. Ale moje presvedčenie, že zmena v rámci existujúceho systému parlamentnej demokracie nie je možná to nezmení.
