Teória menšieho zla vychádza z názoru, že všetci politici sú zlí a preto si môžeme vybrať len tých menej zlých. Z môjho pohľadu je tým „zlom“ miera prerozdeľovania v spoločnosti vytvorených hodnôt, či miera zasahovania štátu do slobodného konania jednotlivca. Pretože ak bude ktokoľvek (a nemusí to byť len politik) rozdeľovať cudzie (=spoločné) prostriedky, bude to nutne robiť neefektívne. Vždy sa nájde niekto, kto povie, že by spoločné prostriedky vedel použiť lepšie. Vždy sa nájde niekto, kto bude spôsob prerozdelenia spochybňovať.
Keď teda každý jednotlivec vie prostriedky používať lepšie, ako ktorýkoľvek iný jednotlivec, prečo je v silnej defenzíve názor, že každý by mal používať hlavne a pokiaľ možno len svoje vlastné prostriedky a miera neefektívneho používania (=prerozdeľovania spoločných prostriedkov) by sa mala minimalizovať? Je to preto, že štát sa tvári ako perpetum mobile. Etatisti dokázali vytvoriť dojem, že prostriedky na prerozdeľovanie sú neobmedzené, že miera prerozdeľovania je stála, či nebodaj klesá. Štát si „požičiava“ a prerozdeľuje prostriedky, ktoré neexistujú a nikdy nebudú vrátené (preto je „požičiava“ v úvodzovkách). Alebo snáď veríme tomu, že nejaký štát niekedy svoje dlhy naozaj splatí? Tvrdia nám, že slovenská (podobne napr. česká) ekonomika rastie nevídaným tempom. Štátny rozpočet je napriek tomu deficitný. Kedy, keď už nie vo fáze silného rastu by sa malo zadlžovanie znižovať? Nuž, pravda je podľa mňa taká, že zadĺženie štátov klesať nebude, a to je pravá podstata fungovania štátu ako perpetum mobile.
Štáty svoje zadĺženie úspešne kamuflujú. Zadĺženie štátu sa neuvádza v absolútnom čísle, ale ako podiel na celkovom HDP krajiny. Bez ohľadu na to, že aj samotné HDP je veľmi problematický koncept , skúste počítať so mnou:
Východzia situácia: HDP je 1000 mld, štátny dlh je 200 mld, miera zadĺženia štátu: 20% HDP.
Štát si požičia nových 200 mld (štát ich utratí a preto sa o túto hodnotu zvýši HDP krajiny). Ekonomika sama vytvorí ďalších 100 mld HDP. Celkovo máme HDP 1300 mld, štátny dlh 400 mld, t.j. cca 30% HDP. Štát to prezentuje občanom tak, že zadĺženie sa zvýšilo o 10% (newspeak termín: “o 10 percentných bodov”), v najlepšom prípade tak, že sa zvýšilo o polovicu (z 20 na 30%). V skutočnosti sa ale zadĺženie zvýšilo na dvojnásobok (z 200 na 400 mld), t.j. percentuálne o 100%.
Poviete si: ale veď to funguje už celé desaťročia, štátom nafukovaný objem prostriedkov prinesie nové pracovné miesta, nové diaľnice, školy .... nové a stále vyššie sociálne dávky. Nuž, len či a dokedy? Ak funguje perpetum mobile vo forme neustále zvyšujúceho sa zadlžovania štátu, prečo to nemôže rovnako fungovať aj vo forme neustále zvyšujúceho sa zadlžovania jednotlivca? Prečo aj jednotlivec nemôže mať podobne ľahko nafúknuteľný rozpočet? Nuž, možno preto, že jednotlivec bude musieť splatiť nielen svoje dlhy, ale raz v nejakej forme aj dlhy „svojho“ štátu.
Preto je môj prvý utopický návrh nasledovný: žiadajme zastavenie zadlžovania štátu. Žiadajme do ústavy podmienku nulového deficitu štátneho rozpočtu s tým, že ak si nejaká vláda bude musieť požičať, automaticky to bude znamenať demisiu tejto vlády a vypísanie nových volieb. Žiadajme do ústavy obmedzenie miery prerozdeľovania tak, aby štát mohol občanovi zobrať na daniach, či iných poplatkoch (dane včetne HDP, odvody či iné „poistenia“) maximálne povedzme 30% jeho príjmov. Potom budú voľby o inom. Bude vopred jasný balík peňazí, s ktorým bude vláda hospodáriť. Nebude sa súperiť v tom, aký silný má kto žalúdok a ako si trúfne zvýšiť zadĺženie štátu. Súperiť sa bude v tom, kto dokáže s vopred daným rozpočtom zabezpečiť najviac (a ako kvalitných) služieb pre občana. Štát už nebude jednoduchá tlačiareň na peniaze pre s politickými stranami spriaznené skupiny.
Podaktorí už fintičky štátu prekukli a svoj nesúhlas chcú vyjadriť prostredníctvom neúčasti na voľbách. Mne však nie je jasné, ako môže (hoci aj masívna) neúčasť vo voľbách znížiť mieru prerozdeľovania, či mieru zadlžovania štátu. Preto je môj druhý utopický návrh nasledovný: Vyššie uvedené maximálne percento príjmov, ktoré štát môže zobrať občanovi by platilo len pri 100% účasti na voľbách. Nižšou účasťou by sa znižovalo napríklad tak, že pri volebnej účasti 50% by občan musel zaplatiť štátu maximálne 15%, pri účasti 20% by vláda mohla počítať len so zdanením 6%. Logika je podľa mňa v tom, že primárnou činnosťou vlády je prerozdeľovanie a používanie spoločných prostriedkov. Nedôvera politikom, vláde a teda štátu všeobecne by sa mala prejaviť hmatateľne, t.j. adekvátnym znížením miery zasahovania štátu do života jednotlivca. Miera vládneho prerozdeľovania by mala byť závislá na sile mandátu, aký vláda vo voľbách od občanov získala.
Štát obmedzuje slobodné konanie jednotlivca pomocou spústy zákonov, nariadení, vyhlášok a podobne. Objem týchto predpisov už dávno presiahol možnosti jednotlivca, aby ich všetky (či aspoň tie, ktoré sa ho týkajú) poznal, či nebodaj chápal. Preto je môj tretí utopický návrh nasledovný: žiadajme obmedzenie objemu právnych noriem. Napríklad tak, že maximálny objem všetkých predpisov môže byť 5000 normovaných strán (30 riadkov po 60-tich znakoch) textu. Ak bude tento objem vyčerpaný už platnými predpismi a zákono-„darca“ :)) či úradník bude chcieť zaviesť predpis nový, bude musieť niektorý z existujúcich zrušiť.
