Nepamätám si už presný dátum, ale na ten moment prekvapenia nezabudnem. Doma sme zvykli sledovať správy na Markíze. Keď som ich jedného dňa zapol, nechápal som. Druhý deň ráno som si prečítal, že Markíza sa rozhodla zo správ spraviť „infotajment“, t.j. televíznu zábavu. Odvtedy som správy na Markíze nevidel a ak sledujem správy v telke, tak na RTVS.
V istom momente som sa rozhodol, že budem v aute počúvať rádio. Prepínal som súkromné stanice a prichytil som sa pri tom, že ich prepínam tak často, že to pomaly ohrozuje moju schopnosť sa sústrediť na šoférovanie. A tak mám teraz navolený jeden z programov RTVS. Tiež ho výnimočne musím prepnúť, ale skutočne len výnimočne.
Pravidelne chodím na koncerty a modlím sa, aby vstupy moderátorov trvali čo najkratšie. Na jednom koncerte som sa pristihol pri pozorovaní, že výkon moderátorov mi prišiel profesionálny. Bol to koncert na živo, ktorý prenášal kanál RTVS. Profesionalita moderátorov sa neskončila ani po tom, čo bol prenos do rádia ukončený a koncert pokračoval.
Z môjho, čisto subjektívneho pohľadu, je kvalita verejnoprávnych médií RTVS vysoko nad úrovňou tých súkromných. Nemám problém s konštatovaním, že kvalita vysielania RTVS sa v poslednom období viditeľne zvýšila.
No a napriek vyššie uvedenému som zásadne proti rádio-televíznej dani, ktorú riaditeľ RTVS požaduje zvýšiť práve s ohľadom na kvalitu služby, ktorú RTVS poskytuje. Som jednoducho pravičiar.
Jeden z nepriehliadnuteľných predstaviteľov novej (oni hovoria „progresívnej“) ľavice, Martin Dubéci, to vidí presne naopak.
Vídim to aj na sebe a vo svojom okolí. Ľuďom nevadí platiť dane, aj by ich platili vyššie, ak by za ne dostali adekvátne služby a nerozkrádali by sa.
Ja vidím principiálny problém v tom, že ako argument pre veľký štát sa používa hodnotenie kvality služieb, ktoré si nikto z občanov dobrovoľne neobjednal. Ktoré (napríklad vysielanie RTVS) mnoho zo spoluobčanov vôbec nevyužíva. Dôrazne odmietam, že toto je „najlepší z možných svetov“.
Akokoľvek by mi napríklad vysielanie verejnoprávneho rozhlasu v aute chýbalo, neexistuje žiadne oprávnenie, žiadne právo, aby som násilím nútil svojich spoluobčanov, aby financovali službu, ktorú ja považujem za kvalitnú a prínosnú.
A môžete mi veriť, že ten pocit, keď na trhu chýba tovar, či služba, ktoré považujem za kvalitné ja, mi je dôverne známy. Mám menšinový vkus a požiadavky. Mobilný telefón, ktorý treba nabíjať denne a väčšina ho označuje slovíčkom „smart“, ja vidím ako zbytočný, predražený odpad.
Ako pravičiar som zásadne proti tomu, aby štát poskytoval služby v takom rozsahu, ako to požaduje „progresívna“ ľavica. Ktorá na ospravedlnenie násilného vynucovania financovania neskutočne rozsiahleho zoznamu služieb „verejného“ záujmu používa koncept posudzovania „kvality“.
Zároveň považujem za nutné zdôrazniť, že nemám žiadny problém so štátom organizovanou solidaritou „bohatých“ s „chudobnými“. Síce v mojom slovníku je význam slova „solidarita“ nezlučiteľný s násilným vynucovaním, ale o slovíčko v tomto prípade nejde.
Nie je teda problém v tom, že štát by zabezpečoval prerozdeľovanie prostriedkov od „bohatých“ k tým skutočne potrebným. Zásadný rozdiel v pohľade pravice a ľavice vidím v tom, že štát nemá mať oprávnenie určovať tým potrebným, ako svoje prostriedky (sčasti získané prerozdeľovaním) použiť. Takže zásadne nesúhlasím s MHD pre dôchodcov (či iné skupiny) zadarmo. Nech si príjemca prípadného príspevku na dopravu slobodne rozhodne, či využije služby MHD (poskytované za trhové ceny), alebo si zavolá vodiča služby Uber.
Spindoktori modernej ľavice sa snažia o privatizáciu a prisvojenie solidarity výhradne ako ľavicového konceptu. Pričom ale nielen, že za solidaritu považujú násilím vynucované príspevky. Oni sa nám ako solidárne snažia predať služby štátnych podnikov, ktoré sami označia za „kvalitné“ bez ohľadu na to, že skutočne potrební spoluobčania by si ich možno chceli zabezpečiť úplne inak.
A preto z môjho pravicového pohľadu skutočne závisí na cene štátu. Čím vyššia cena štátu, a to bez ohľadu na „kvalitu“ služieb, ktoré poskytuje, tým menší je objem prostriedkov, ktoré občania štátu môžu použiť plne v súlade so svojimi preferenciami. Opakujem: nemám problém s tým, že sa so svojim príjmom mám podeliť s potrebnými. Ale žiadam, aby to boli oni, čo ich použijú na zabezpečenie svojich potrieb na slobodnom a štátom čo najmenej regulovanom trhu. To, že istá skupina spoluobčanov si nedokáže zarobiť na svoje živobytie ešte neznamená, že sú nesvojprávni a nemajú právo realizovať svoje "nákupné" preferencie slobodne.A dosť! aj s vaším socializmom
