Beštiálne piatkové besnenie v Paríži nám prezentujú ako akt medzinárodného terorizmu. Akoby na Paríž zaútočili externé sily, voči ktorým je kdesi na druhej strane sveta potrebné zasiahnuť a neodkladne ich zničiť. Krutá pravda je však taká, že až na jedného sú ostatní teroristi občanmi Francúzska, alebo Belgicka. V týchto krajinách sa narodili a vyrastali.
A nebolo tomu inak ani pri mnohých predchádzajúcich útokoch a nielen vo Francúzsku. Nalejme si čistého vína: Krajiny západnej Európy majú dosť vážny problém s istou skupinou svojich vlastných občanov. Ktorí sú schopní použiť voči svojej krajine, voči svojim spoluobčanom brutálny teror, ktorý by sme my všetci radšej pripísali nejakej vzdialenej externej sile.
Nechcem teraz rozoberať historické súvislosti, ktoré sú zrejme na počiatku dnešných problémov. Nemá ani zmysel teraz hľadať vinníkov kdesi dávno v minulosti. Čo však určite zmysel má a čo je dnes priam nevyhnutné, je prestať si zatvárať oči pred realitou. Bez priznania si aspoň skutkového stavu (bez ohľadu na to, kto ho spôsobil) je nemožné nájsť nejaké zmysluplné riešenie. Bez priznania farby nie je možné ani len zmysluplne reagovať.
Po piatkových útokoch bol vo Francúzsku vyhlásený výnimočný stav, ktorý dovoľuje bezpečnostným zložkám vykonať úkony, ktoré by inak neboli možné. A tak sme svedkami masívnych razií po celej krajine, zameraných proti osobám a skupinám, ktoré príslušným zložkám zjavne boli známe už dávno. Policajné zložky dokoca otvorene priznávajú, že nie všetky razie súvisia s piatkovým terorom. Jednoducho a celkom logicky využívajú vzniknutú situáciu k tomu, čo z bezpečnostného hľadiska bolo potrebné urobiť už dávno, ale z právneho hľadiska to možné nebolo.
Nie, nevyzývam teraz k posilneniu policajného štátu. Nevyzývam k obmedzeniu občianskych slobôd a demokratického poriadku. Len by sme už konečne mali jasne a dôrazne odmietnuť tie kýble špiny, ktoré na nás vylievajú príslušníci neomarxistických elít, ktorým ide hlavne o ich umelo samo-vytvorené postavenie morálnych autorít.
Nie je nič zlé na tom, ozvať sa voči návrhom riešení, ktoré sa nám snaží niekto vnútiť pod rôznymi falošnými zámienkami. Snažiac sa hlavne zakryť svoje vlastné problémy, ktorých existenciu pre chorobu politickej korektnosti nemôže ani len priznať. Nie je nič zlé na tom, že sa bránime voči tomu, aby sme boli donútení zopakovať tie chyby, ktoré kedysi veľmi dávno spravili naši starší európski partneri.
Úplne najhoršie, čo sa nám môže stať je to, že vyprázdnime priestor racionálnej (aj keď politicky nekorektnej) argumentácie a odovzdáme ho skutočným extrémistom a populistickým mocibažným skupinám, ktoré tým dostanú do rúk zbrane, ktoré by sme mali používať my proti nim.
Ak si niekto dovolil povedať, že masívna a nekontrolovateľná migrácia predstavuje významené bezpečnostné riziko, bol okamžite označený na nehumánneho xenofóba. Pričom človek skutočne nemusí byť bezpečnostný expert, aby prišiel k racionálnemu záveru, že to jednoducho bezpečnostný problém bol od samotného začiatku.
Každý, či už jednotlivec, alebo aj krajina si háji v prvom rade svoje vlastné záujmy. Nedajme sa oklamať, že Francúzi, Nemci, Angličania .... nemajú svoje vlastné problémy. Ktoré by ich domáca politická reprezentácia veľmi rada prehodila na plecia tých xenofóbmych Maďarov, Slovákov, Čechov ....
Posledný odkaz smerujem našim samozvaným humanistickým elitám: Ak máte potrebu to natrieť nejakému extrémistovi, odporúčam pani Le Pen. Ak bude najbližšie vykríkať, že je potrebné zavrieť hranice, prečo jej neodpovedať úplne na rovinu a priamo: že ak teda inak nedá, že jej s tým ostnatým drôtom na francúzsko – belgickej hranici prídeme pomôcť.
