V dávnych časoch skutočného kapitalizmu, ktorý tu žiaľ absentuje určite viac, ako 100 rokov, to bolo nejako takto: Ľudia, ktorí v oblasti duševných schopností boli Bohom obdarení veľmi štedro, sa realizovali v oblastiach búrlivého rozvoja priemyslu, technológií a hospodárskeho rozmachu. Angažovali sa v budovaní skutočného kapitalizmu, zlatej éry Západnej spoločnosti.
Potom sa však aktivovalo jedno príslovie: Bolo koze dobre, išla na ľad tancovať. Intelektuáli začali byť stále viac presvedčení, že majú právo "dobro" spoločnosti presadzovať aj inak, ako vlastným súkromným podnikaním, ktorého nielen výnosy, ale aj riziká sú striktne ich osobnými. Aktívny začal byť aj prirodzený zákon, že nič nerastie donekonečna.
No a tak sa postupne spoločnosť dostala do stavu, keď nie tvorba nových hodnôt, ale prerozdeľovanie tých existujúcich je najefektívnejšia forma "podnikania". Tí schopní úplne zabudli na to, že ich schopnosti im boli darované "zvonku". A že ich používanie proti menej obdareným spoluobčanom nie je to, čo môže vytvoriť skutočné hodnoty.
Dnešná intelektuálna elita sníva o svete, ktorý sa bude riadiť ich sofistikovanými modelmi do najmenších detailov. Presvedčili sami seba, že je to možné. Každého oponenta, ktorý bude argumentovať zdravým rozumom, či reálnymi výsledkami cenrálnej správy spoločnosti budú zosmiešňovať ako nevzdelaného, pretože nerozumie reči ich kmeňa.
Budú vás presviedčať o potrebe tzv. demokratickej diskusie a tiež o tom, že je správne, ak "výsledky" tejto diskusie budú všeobecne záväzné. Bez ohľadu na to, že výsledkom bude rozhodnutie o zásahoch štátu aj do najintímnejších kompetencií jednotlivca.
Sofistikované riadenie spoločnosti samozrejme potrebuje práve takých, mimoriadne vzdelaných, šikovných. Okrem sofistikovaných "ekonomických" modelov potrebuje spústu inštitúcií. Ak sa to náhodou niekde zadrhne, riešením sú ďalšie regulácie a ďalšie úrady.
Spoločnosť vždy bola, je a vždy aj bude triedna. Ak o vládnucej triede a triede ovládaných uvažujeme dnes, vládnuca trieda dneška už nie sú kapitalisti, ktorí svoje schopnosti využívajú na zveľadenie svojho vlastného majetku, prijímajúc riziká, ktoré sa tiež týkajú ich vlastného majetku. Dnes vládnuca elita pracuje naopak so "spoločným" majetkom, ktorý využíva vo svoj vlastný prospech, kým riziká sa realizujú hlavne na majetku ovládaných, schopnosťami menej obdarených spoluobčanov.
Keby svoje sofistikované modely reality používali na riadenie svojich vlastných fabrík, obchodných spoločností, či vlastných finančných kasín, nebol by to žiadny problém. Ale oni používajú "vedeckosť" svojej projekcie reality práve na to, aby ju vnútili všetkým.
Presadzovať pravicové názory (menej štátu a viac osobnej zodpovednosti) v skupine intelektuálnej elity nemôže priniesť žiadny úspech. Oni si štát sprivatizovali, oni z neho žijú a s ponukou, že im tento štátny cecok zoberiete a budú musieť poskytovať služby, ktoré od nich niekto dobrovoľne kúpi, s týmto proste nemáte žiadnu šancu.
(neviem aký je na trhu dopyt po dejinách európskej integrácie, ale mám svoj odhad)
Akokoľvek sa vám to môže zdať neprijateľné, neskutočné, či nepriechodné, inej cesty proste niet. Klienti skutočne pravicovej ponuky sú presne na opačnom konci, ako boli pred 100+ rokmi. Sú to tí, čo z dôvodu normálneho rozdelenia schopností majú len veľmi malú šancu na prisatie sa na štátny cecok. Ich deti nikdy nebudú chodiť do elitných bilinguálnych gymnázií, o elitných vysokých školách nebudú ani snívať a vo výnosných organizáciách korporátneho socializmu budú na pozíciách servisného personálu.
Ak sa náhodou rozhodnú zobrať život do vlastných rúk, budú v rámci silne centrálne riadenej spoločnosti musieť vypĺňať stovky výkazov, aby sofistikované modely vládnucej triedy vedeli vypočítať optimálne opatrenie, ktoré presunie hodnoty správnym smerom. Aj keď v dobe vyspelej monetárnej politiky úplne postačí, ak budú donútení používať jej prerozdeľovacie funkcie (čítaj: štátom nanútené peniaze).
Môžete to nazvať rezignácia, ale ja tomu hovorím uvedomenie si reality. Viem, koledujem si o nálepky typu "marxista", ale nádejou pre zmenu budú ľudia, ktorí nemajú čo stratiť. Teraz ide o to, či je predstaviteľný vznik reálnej pravicovej alternatívy, ktorá sa bude uchádzať o ich podporu. Takže milí nádejní pravičiari: ak bude mať opäť nutkanie istú časť svojich spoluobčanov označiť za tupých ficovoličov, skúste sa predtým zamyslieť nad tým, čo som napísal vyššie.
