Budú vám hovoriť, že spoločné školské triedy vašich detí a detí zo sociálne znevýhodneného prostredia sú verejným záujmom. Kým v iných prípadoch sa budú odvolávať na „vedecké“ zdôvodnenia, v tomto prípade by asi veľmi ťažko našli niekoho, kto by bol ochotný potvrdiť, že nezanedbateľný počet kultúrne úplne nekompatibilných žiakov v triede nebude mať negatívny dopad na kvalitu vzdelania, ktoré sa dostane vášmu dieťaťu. A z tohto dôvodu účasť vašich detí na tomto sociálnom experimente prikáže súd.
Ich deti sa však do takej triedy nikdy nedostanú. Jednak len veľmi málo príslušníkov elity žije v lokalitách, kde by to hrozilo. Ale keby aj: oni majú na to, voziť svoje deti do škôl s kompatibilnejšími spolužiakmi. Ak budú obmedzovať napríklad 8-ročné gymnáziá, nemajte najmenších pochýb, že ich detí sa toto obmedzenie týkať nebude.
Monarcha, či feudál žili v krajine, kde vládli. Nemohli sa jednoducho zobrať a odísť na druhý koniec sveta užívať si „nakradnuté“. Ich životná úroveň bola po celý ich život závislá od schopnosti poddaných im ju zabezpečiť. Chtiac-nechtiac museli poddaným zabezpečiť podmienky pre život a schopnosť produkovať.
Dnes táto spätná väzba radikálne oslabila. Prostriedky, získané vládnucou elitou sú relokovateľné temer do ľubovoľného kúta planéty. Zároveň miera prerozdeľovania dosahuje úrovne, o ktorých sa feudálovi ani nesnívalo, čo je dané hlavne technologickým pokrokom. Dnes je jednoznačne výnosnejšie získavať prostriedky prerozdeľovaním, ako ich vytváraním.
Podobný posun je vidieť aj v medzinárodnom meradle. Elity koloniálnych mocností 18.-19. storočia v kolóniách žili. Nehovoriac o tom, že vtedajší západný svet bol na vzostupnej trajektórii a tak sa Indom dostalo implementácie excelentného anglického školského systému, kým exportom dnešných elít je okrem bombardovania ideológia sociálneho inžinierstva.
Ale hlavne: pôsobenie mocných v ďalekom zahraničí už ani náhodou nie je osobné. Kedysi platilo, že územie, kam nevstúpila noha vojaka, nemožno považovať do dobyté. Dnes sa zahraničné intervencie realizujú hlavne „humanitárnym“ bombardovaním a stav danej krajiny po jeho implementácii už nikoho nezaujíma. Nemám záujem špekulovať, čo je skutočným cieľom angažovania našich elít v zahraničí. Ale najhoršou predstaviteľnou odpoveďou je to, že sa tam angažovali skutočne z dôvodu, ktorý otvorene komunikovali. Že ich skutočným cieľom je implementácia silne kultúrne podmieneného systému demokracie a pohľadu na ľudské práva do krajín s diametrálne odlišnou kultúrou, kde ani náznakom nehrozí, že by sa tam naše videnie sveta mohlo ujať. Oni tam náš systém nemajú žianu šancu ani len pochopiť.
V tomto kontexte treba vnímať aj veľkohubé vyjadrenia bojovne naladených príslušníkov napríklad slovenskej elity. Alebo skutočne veríte, že synovia, či vnuci pánov Šebeja, či Schutza by išli skutočne bojovať za vlasť? Majú excelentné vzdelanie, známosti, možnosť uplatniť sa v ľubovoľnej časti západného sveta. Možno už teraz pôsobia v "bezpečnej" vzdialenosti od vlasteneckých bludov svojich rodičov.
Čo s tým?
Čitatelia vraj silne preferujú články, ktoré ponúkajú riešenie. Žiaľ, nič také neviem ponúknuť. Podľa mňa je podstatné hlavne pochopiť, ako svet funguje. Čo sa dá na základe hlbšieho poznania očakávať do budúcnosti. V našom prípade: kto nám tu skutočne vládne? Aké dôsledky má to, že vládnuca trieda je čoraz menej závislá od dôsledkov svojich sociálno-inžinierskych rozhodnutí.
Aj keď ja si nemyslím, že riešenie je v oblasti demokratickej politiky, pre ľudí, čo v také riešenie ešte stále veria, ponúkam sociologický pohľad na zásadné chyby, ktorých sa dopúšťa tzv. „pravicová“ časť politického spektra.
