Žena má právo na usmrtenie nenarodeného ľudského plodu v svojom tele. Tá istá žena však nemá právo sa rozhodnúť plnohodnotne opačne. To dieťa porodiť ako spôsob svojho zabezpečenia na dobu, keď už sa o seba nebude schopná postarať sama. Nech by sa akokoľvek snažila, nemôže legálne použiť všetky jej vlastné prostriedky v prospech dieťaťa. Väčšiu časť z nich totiž musí odovzdať štátu na realizáciu „všeobecného blaha“. Napríklad na výplatu dôchodku pre ženy, ktoré sa rozhodli pre budovanie kariéry a zo svojich plánov deti vypustili úplne.
Podobne tzv. emancipácia, t.j. „právo“ žien zapojiť sa do pracovného procesu. Dnešná spoločnosť hľadí na ženy v domácnosti venujúce sa rodine ako na osoby, ktoré nepracujú, nevytvárajú žiadne hodnoty. Za mieru prospešnosti nejakej činnosti sa dnes považuje jej príspevok ku HDP. Ako prostriedok zvýšenia blahobytu rôzne nadnárodné finančné skupiny (MMF, OECD a podobné) odporúčajú zvýšenie počtu žien v pracovnom procese. Ako sa líši práca ženy v domácnosti od práce emancipovanej ženy v štandardnom pracovnom procese? Tá druhá odvádza z výsledkov svojej práce polovicu štátu. A to je podľa mňa aj skutočný dôvod, prečo vládnuca trieda tak tlačí na kvóty a iné spôsoby, ako dostať do pracovného (a hlavne daňového) procesu čo najviac žien.
Z histórie poznáme vojnu Juhu proti Severu. Ktorá sa v tej „správnej“ historickej interpretácii vykresľuje ako boj za zrušenie otroctva. Z politicky nekorektného pohľadu to však je možné intepretovať aj tak, že kým farmári na Juhu potrebovali na svoje polia pracovnú silu vo forme otrokov, priemyselníci zo Severu potrebovali iný status pre tých istých ľudí, ktorých potrebovali dostať z fariem do svojich fabrík. Samozrejme, nič nie je čierno-biele, priemyselnú revolúciu a zrušenie otroctva za pokrok považujem aj ja. Len je dobré sa na „práva“, ktoré vám niekto núka, pozrieť aj kritickým okom.
Pokrok v medicíne posúva predpokladaný vek dožitia na kedysi nepredstaviteľné hodnoty. Nesúhlasím s názorom, že sa určite nenájde nikto, kto by sa o seniorov dokázal postarať. Resp. že to bude veľmi drahé. Máme tu totiž už precedens u našich západných susedov (Rakúšanov a Nemcov). Ktorých chodili (a stále chodia) opatrovať opatrovateľky od nás, či iného zahraničia. Vlády týchto štátov sa v istom momente pokúsili pôsobenie zahraničných opatrovateliek výrazne obmedziť. Aspoň zčasti museli svoje plány prehodnotiť práve vzhľadom na reálnu potrebu týchto služieb a tlak starších občanov.
Problém teda nebol v tom, že by starí ľudia v Rakúsku, či Nemecku nemali na úhradu starostlivosti. Problém bol v tom, že nemali na úhradu astronomického výpalného, ktorým dnešný sociálny štát prácu zatažuje.
V tomto článku nájdete graf, ktorý znázorňuje, koľko výpalného štátu musíte odviesť na jedno euro, ktoré chcete zaplatiť za prácu (službu), ktorú si chcete (či potrebujete) zabezpečiť. V Nemecku a Rakúsku je to viac, ako zaplatíte za službu samotnú. A na Slovensku nie sme na tom oveľa lepšie.
Dnes to proste v spoločnosti tak chodí. Ponúkajú sa vám hlavne „práva“ sa zúčastňovať tvorby HDP. Či už na strane produktívnej sily, alebo/aj na strane spotrebiteľa. Pokiaľ ste klientom korporátno-monopolného systému zdravotnej starostlivosti a vaše prostriedky prúdia správnym smerom („poisťovne“, farmaceutické firmy, dodávatelia nemocníc ... ), potiaľ je všetko v poriadku. Pokiaľ hrozí, že by ste svoje úspory (ktoré sú však dnes považované za makroekonomické zlo prvej triedy) chceli smerovať ku iným súkromným osobám, bude vám ponúknuté právo rozhodnúť sa svoje trápenie ukončiť.
Nemám problém s právom človeka sa slobodne rozhodnúť ukončiť svoj život. Problém mám s „liberálmi“, v skutočnosti socialistickými zástancami zvráteného sociálneho inžinierstva, ktorí ponúkajú len tie práva, ktoré vyhovujú vládnucej triede. Práva, z ktorých realizácie plynú prostriedky do tých správnych pokladničiek, na tie správne účty.
