O tej televíznej súťaži som čítal najprv na internete. Potom som si pozrel aj na STV. Samozrejme, tiež som si prečítal pravidlá. Niekoľkokrát sme (už dávnejšie) so ženou svokre vysvetľovali, že na žiadne telefónne čísla, ponúkané cez obrazovku, volať nemá. Tiež ak dostane poštou obálku na vlastné meno s prísľubom výhry, tak že všetky papiere má roztrhať, zahodiť do koša a kôš najradšej ihneď preventívne vyniesť.
Sa smejete. Že mám hlúpu svokru. Nuž, radšej si toto tu prečítajte pekne do konca. Mne je moja svokra (ale to len zdanlivo) ukradnutá. Ja som totiž egoista. Keď som sledoval tú sútaž a nechal na seba pôsobiť neutíchajúci prúd slov, pristihol som sa pri tom, že ma čosi ťahá k telefónu. Jasné, teraz nezavolám. Ani jeden krát. Ani len tak zo srandy, ako ma pokúša vedľa sediaca 13 ročná dcéra. Ale čo o takých 25-30 rokov? Ak vďaka Pánu Bohu dožijem. Budem schopný odolať aj potom? Dnešné "finty" si pamätať snáď ešte budem, ale v tej dobe už budú v kurze finty celkom iné.
Ale dôchodok je žiaľ tááák veľmi ďaleko. Ako je to teraz? Nepôsobia nejaké tie finty na mňa náhodou už teraz? Akurát, že si ich neuvedomujem?
Obľúbeným terčom sú naše banky. Zlé, nenažrané banky, ktoré si účtujú vysoké poplatky. A spravodlivo rozhorční diskutujeme nad týmito vážnymi problémami. Riešenie: poplatky treba regulovať, alebo najradšej nechať tak, ale časť ich ziskov (tých nespravodlivo vybraných poplatkov) presunúť (zdaniť) do štátneho rozpočtu. Ale keď niekto napíše o samotnej podstate peňazí, tak bankári už zrazu nie sú takí zlí. Veď až to by si predsa nedovolili. Ani keď to nenapíše len tak nejaký Pospíšil, ale priamo jeden z tých bankárov. A napíše (a hlavne zdvôvodní) to úplne zrozumiteľne a jasne. Bez možnosti inej interpretácie. Hneď tu a teraz treba napísať: problém nie je v samotnom neuveriteľnom fakte, vôbec to nemusí byť také zlé, ako to na prvý pohľad vyzerá. Ale ani celkom v poriadku to určite nebude.
Ale nie o kontroverznej(?) teórii peňazí som chcel. Naozaj nie. Prosím svojich ctených odporcov, aby pred prípadnými reakciami dočítali tento článok do konca.
Ja som si len uvedomil, či by podobnú odvahu, ako onen rešpektovaný bankár, nabral napríklad aj nejaký iný rešpektovaný odborník. Povedzme odborník na informačné technológie. Možno ten odborník vie, že dnešné informačné systémy je možné znefunkčniť celkom jednoducho. Že celý (konkrétny IT systém, internet a podobne) stojí len a len na tom, že zatiaľ vyhovuje všetkým, rovnako ako tie peniaze. Že ak by sa niekto rozhodol, stačí tak málo a "neinformovaní" sa budú veľmi diviť. Tento odborník by (pravdepodobne) napísal "A": informačné systémy (ich podstata) sú veľmi krehké a dajú sa položiť (takto a takto). Napísal by však aj "B": my informatici robíme všetko pre to, aby sa tak nestalo, veď je to v záujme všetkých nás. Takže nie je dôvod na katastrofické scénare. Dôverujte nám a dajte na naše dobré rady. Ale čo keď si niekto prečíta len to "A", pochopí ako a vyskúša? Veď zodpovednosť mu až tak veľa nehovorí.
Takže odborníci rôznych špecializácií. Čomu všetkému slepo veríme? Na čo všetko si treba dávať pozor? Za čo všetko sme (spolu)zodpovední, aj keď o tom nevieme? Koľko vašich dobrých rád si neberieme k srdcu, pretože nám nemôžete povedať pravdu? Pretože nám môžete dať len tie dobré rady.
V dnešnej spoločnosti je vytvorená ilúzia, že konáme racionálne. Že informácie, ktoré sú pokladom pre rozhodovanie, sú vedecky overené fakty a že pre rozhodovanie môžeme získať všetky potrebné informácie (veď na webe je predsa všetko). A čo keď je to všetko inak? Čo keď je to naozaj tak, že záleží na každom jednom z nás? Že každý z nás (bankár, informatik, odborník na vtáčiu chrípku ... ) je svojim spôsobom zodpovedný za celok?
Používajme však aj náš zdravý rozum. Skúsme kriticky posudzovať aj pravdy tisícročné. Je to naozaj len a len na nás. Každý z nás je zodpovedný . Túto zodpovednosť nemôžeme na nikoho delegovať. Aj keby sme si to akokoľvek želali, aj keby nám prevzatie našej zodpovednosti na svoje plecia sľuboval tí najlepší z najlepších.
