Približne v roku 1985 som bol ako vysokoškolák na brigáde v Sovietskom zväze. Brigádovali sme vo vtedajšom Leningrade. V tamojšej MHD ma zaujal spôsob platenia cestovného. V trolejbusoch boli kasičky na drobné a kotúčiky s lístkami. Človek hodil do kasičky pár kopejok a odtrhol si lístok. Lístok bolo možné odtrhnúť aj bez vhodenia drobných. Napriek tomu, ak bol trolejbus plný, ľudia si kupovali lístky tak, že si podávali drobné a lístky. Drobné putovali smerom ku kasičke (a naozaj tam skončili :-)), lístky smerom opačným. Vstup do metra bol cez malé bránky, ktoré sa otvorili vždy, keď cestujúci vhodil 5-kopejku do štrbinky v stĺpiku bránky. Za bránkou bola fotobunka, ktorá zaznamenala prechod cestujúceho a bránku zavrela. My sme sa bavili tým, že prvý v rade hodil 5-kopejku a za bránkou prekročil fotobunku tak, aby sa bránka nezavrela a podobných spôsobom mohli prechádzať ďalší. Nešlo o šetrenie 5-kopejok ale súperenie o maximálny počet ľudí, ktorí prejdú bránkou na jednu 5-kopejku. Raz našu hru prekukla bdelá zamestnankyňa metra. Naháňala nás po celom peróne. Kričala po nás, ako by sme sa dopustili prinajmenšom lúpeže.
Poviete si, akí uvedomelí boli občania komunistického Sovietskeho zväzu. Pokiaľ však nebývate na miestnom internáte. Normalizovaná vzdialenosť okenného rámu od steny bola cca 15cm vyplnená novinami, v lepšom prípade nastriekanou stavebnou penou. Podobných príkladov by sa našlo viac. Proste ak išlo o rády kopejok, uvedomelosť bola na vysokej úrovni. Ak išlo o rádovo tísíce či milióny anonymných a hlavne spoločných rubľov, či uvedomelosť "vrchnosti", už to také slávne nebolo.
V nedeľu som pozval moje dve najdrahšie na valentínsky obed do mesta. K dobrému obedu patrí aspoň aperitív, takže sme išli MHD. Do električky nastupujem prednými dverami. Moje najdrahšie majú električenky, ja si chcem označiť lístok. Cestujúca, nastupujúca predo mnou, skúša prvý označovač. Nefunguje. Ide k stredným dverám, tiež nefunguje. Označiť lístok sa jej darí až na posledný pokus v treťom prístroji. Ja ju nasledujem a tiež si lístok označím. Na ďalšej zástavke nastupuje prednými dverami starší pán. Skúša prvý označovač a tak mu hovorím, že funguje až ten na druhej strane električky. Pre istotu aj on skúša ten stredný, ale úspešný je tiež až vzadu.
Ako tak stojím v električke, rozmýšľam nad tým, že mám asi výnimočne dobrú náladu. Pretože predsa dva nefungujúce označovače lístkov sú (aspoň pre mňa) dostatočným dôvodom lístok si neoznačiť. Mali spomínaní dvaja spolucestujúci tiež takú dobrú náladu, alebo sa nám na Slovensku rozšírila slušnosť? Pretože so slušnosťou sa stretávam pravidelne v obchode, na pošte, v banke, dokonca pár krát boli ku mne slušní aj na úrade.
Asi vás napadlo, že keby sme sa u nás pozreli na slušnosť v prípadoch, kde ide o rádovo "viac" a hlavne spoločných peňazí, resp. o slušnosť "vrchnosti", že by to bolo pravdepodobne inak. Aj mňa to napadlo. Vrchnosť podľa mňa neprerobíme, a preto si myslím, že slušnosť sa dá rozšíriť tak, že sa budeme snažiť, aby vrchnosť rozhodovala o čo najmenšej časti našich životov, aby (pre)rozdeľovala čo najmenšiu časť nami vytvorených hodnôt. Potom pre naše vlastné rozhodovanie ostane viac a viac a teda v jednotlivom prípade pôjde o "menej". Bude to o vzťahoch jednotlivcov v konkurenčnom prostredí. A kde je dopyt (po slušnosti), tam sa učite dostaví aj ponuka. Čoraz slušnejšie a normálnejšie prostredie na Slovensku je podľa mňa spôsobené práve takýmto smerovaním.
