Ako vysokoškoláci, ešte za komunistov, sme boli na brigáde v cukrovare Sládkovičovo. Chceli sme si kúpiť pohľadnice. Obe predavačky v obchode boli Maďarky. Inak, ako po maďarsky sa s nami odmietli baviť, takže pohľadnice sme v ten deň nekúpili. Spolužiaci nadávali na Maďarov, ja som nadával na komunistov. Pomyslel som si, že by stačilo, aby ten obchod bol súkromný a snaha predať by bola silnejšia, ako hlúpy nacionalistický postoj. Ale nie je to celkom tak.
Už po roku 1989 som bol na odbornej konferencii vo francúzskom meste Nice. Chcel som svojej milovanej kúpiť parfém jej (vtedy) obľúbenej značky Bourjois. Z Francúzska jedine francúzsky parfém, no nie? Vošiel som do parfumérie a anglicky (francúzsky neviem) som sa snažil opýtať, kde majú parfémy tejto značky. Bol som pripravený na to, že Francúzi anglicky neradi hovoria, preto som mal "Bourjois" napísané na papieriku, ktorý som predavačke ukázal, keď hrala nechápavú. Čistou (no dobre, na Francúzku čistou :-)) angličtinou mi povedala, že taká kozmetická značka neexistuje. Pomalým krokom išla proti mne a ja som ustupoval, ustupoval až som bol z obchodu odídený. V prvom momente sa prihlásili moje emócie. Zúril som, pretože mi bolo jasné, že v obchode som bol nežiadúci. Asi som nevyzeral podľa predstáv madamme predavačky. Bolo to len pár rokov po revolúcii a človeka z "východu" ešte bolo poznať podľa oblečenia; navyše ja si na oblečenie nepotrpím. Alebo jej možno vadilo, že som nehovoril po francúzsky. To je ale jedno, dala mi jednoznačne na javo, že ja v jej obchode nenakúpim.
Po emóciách sa našťastie dostal k slovu aj zdravý rozum a tak som jednoducho prešiel pár desiatok metrov do inej, pritom veľmi podobne vyzerajúcej parfumérie. Tu už zrazu značku poznali a boli by mi predali aj celý regál. Takže len súkromné vlastníctvo jedného obchodu nepostačí. Treba viacero súkromných obchodov a konkurenčné prostredie na to, aby som bol obslúžený, aj keď niekde niekomu nesadnem. Len tak mimochodom: vo Francúzsku som bol viac krát. Ak niekto nepozná pocit byť diskriminovaný a chcel by tento pocit zažiť, vrelo odporúčam :-))). Niekto by mohol povedať, že oni jednoducho anglicky nevedia. Vedia. Aspoň toľko, ako predavačky v Sládkovičove vedeli po slovensky.
S mojou milou sme si raz išli sadnúť do kaviarne. Zamilovaný párik si nemusí všimnúť, že si to namieril do kaviarne, kde svojim študentnským zjavom asi nepatrí. Sadli sme si k stolíku a čakali na obsluhu. Po pol hodinke štebotania sme si už začali všímať, že všetkých okolo obsluhujú, len my akoby sme boli neviditeľní. Samotná obsluha bola potom podobne "ústretová". Keby mi to bolo hneď došlo, alebo keby na dverách mali jasný nápis, napríklad "Chudobným študentom vstup zakázaný", mohli sme si ušetriť pokazený deň. Veď to nebola jediná kaviareň v meste.
Naša kuchyňská linka sa už rozpadávala, kuchyňa potrebovala linku novú. Urobenú na mieru, pretože je malá a využiť treba každý centimeter. Vošiel som do kuchyňského štúdia. Keď som špecifikoval svoju požiadavku, predavač sa chvíľu ošíval, ale nakoniec z neho potichu a slušne vypadlo, že pre ich štúdio to nie je zaujímavá zakázka. Vyzeral ako obarený, keď som mu začal úprimne ďakovať. Pretože ja naozaj nepotrebujem a vyslovene nechcem službu/tovar od niekoho, kto mi ju (nech sú jeho dôvody akékoľvek) nechce poskytnúť. Ja som bol naozaj rád, že mi to povedal hneď a na rovinu. Keďže mi povedal aj dôvod, nehľadal som už ďalej v kuchyňských štúdiách, ale našiel som malé stolárstvo, pre ktoré bola zakázka za 40 tisíc dostatočným dôvodom k veľmi ústretovému prístupu.
Kým kedysi znamenalo jedno negatívne stanovisko "kultúrneho" pracovníka miestnej organizácie Strany pre hudobníka zväčša koniec možnostiam verejne účinkovať, dnes "nespravodlivé" vyradenie speváka zo SuperStar znamená stratu len jednej príležitosti z mnohých, ktoré slobodná spoločnosť v tomto smere ponúka. Kým v prvej sérii SHS to ľudia brali ako serióznu spevácku súťaž; počet rozhodovacích SMS-siek bol závratný, druhá séria ukázala, že ľudia pochopili a že to berú len ako (podľa mňa veľmi dobrú) zábavnú reláciu. Sledovanosť neklesla, ale prísun SMS koruniek je oproti prvej sérii doslova úbohý. A to sa Adela s Pycom snažia, ako keby z každej SMS mali aspoň korunu.
Slobodnú (na slobodnej výmene tovarov/služieb/myšlienok založenú) spoločnosť nepovažujem za spravodlivejšiu preto, že úskostlivo stráži "rovný" prístup každého ku každej jednotlivej službe/príležitosti. Systém je podľa mňa sám od seba spravodlivejší preto, že na trhu existuje viacero rovnakých služieb, či príležitostí, ktoré sa uchádzajú o svojich klientov. A tým je dopad jednej konkrétnej nespravodlivosti minimalizovaný samou podstatou systému.
