Aj keď je tento článok inšpirovaný jedným konkrétnym prípadom, vôbec netrvrdím, že sa veci udiali tak, ako ich opíšem pre ilustráciu toho, čo sa vám ešte dnes, v tzv. demokratickej spoločnosti, môže stať a za toho zlého budete považovaný vy.
Ešte za čias dávno minulých (povedzme v rokoch 197x) ako zberateľ umenia nejakou zhodou okolností legálne získate mramorovú bustu. Keďže sa v týchto veciach vyznáte, pochopíte, akú má cenu. Musíte v sebe silne potláčať prirodzenú túžbu sa bustou (resp. jej skutočnou hodnotou) pochváliť, pretože máte opodstatnenú obavu, že vám ju komunisti znárodnia.
Z času na čas musíte reagovať na otázky blízkeho okolia, čože je to za zvláštnu bustu, keď ju veľmi neukazujete na verejnosti? Ako sa blíží váš čas, odtajíte najbližším svoje tajomstvo.
Dedičia sú traja, busta je len jedna. Každý z dedičov môže mať svoju predstavu, ako naložiť s pozostalosťou. Spory v rodine bývajú tie najbolestivejšie. Z racionálneho hľadiska je riešenie jednoduché: busta sa predá, výnos sa rozdelí medzi dedičov, ktorí tak získajú prostriedky na realizáciu svojich predstáv v oblasti kultúry.
Tu však nastupujú komplikácie. Svet je dnes jeden globálny trh. Hodnota veci, alebo napríklad nejakej vašej schopnosti veľmi silne závisí na veľkosti trhu, na ktorom túto vec / schopnosť môžete ponúkať. A tu narazíte na úplne nezmyselné rozdiely.
Ak by Peter Sagan mohol svoje schopnosti používať len na území Slovenska, bola by jeho odmena mizivým zlomkom toho, čo si môže vypýtať na globálnom trhu. A tak si Peter zmení daňový domicil do Monaka a bez nejakých negatívnych reakcií verejnosti príjme štedrý plat od ruského zbohatlíka. Peter úplne racionálne chápe, že bicyklovať môže len pár rokov, ale z niečoho žiť bude potrebovať aj potom. Slovenskú vlajku na drese môže nosiť, kým dane môže optimalizovať v Monaku. Však sú to jeho peniaze, je to odmena za jeho schopnosti, nie národné.
Národu z Monaka zamáva zeleným dresom, ktorý na tej zvláštnej súťaži dávajú za početné prehry v záverečných špurtoch. Celkom by ma zaujímalo, či ten Nemec, čo tie špurty vyhráva, berie viac, alebo menej a prečo pre neho nezostalo tiež nejaké tričko.
Vám ale do vienka sudičky nenabalili schopnosť jazdiť na bicykli, ale mramorovú bustu v podobnej trhovej hodnote. Píše sa rok približne 201x a vy máte dojem, že možnosť nakladať s vlastným majetkom (teda konkrétne tou bustou) zamrzla niekde v tom víťaznom februári. Ak by busta nemala hodnotu, môžete si ju nechať. Ak hodnotu má, o jej vlastníctvo sa prihlási Národ. Presne ten istý Národ, ktorý nemá problém výrazne pod cenu predať teplý vzduch, ktorého cenu úplne umelo vyhnala nadnárodná Európska únia.
Jedného dňa dostanete ponuku, ktorá sa neodmieta. Bustu formálne predáte na Slovensku priekupníkovi, ktorý vie zariadiť legálne povolenie vývozu, kde bude ako poistka proti prípadným budúcim problémom jasne uvedené, že Národ povolil vývoz aj keď priekupník uviedol skutočnú hodnotu busty.
Ako sa asi musí cítiť človek, ktorý kvôli relalizácii úplne normálnej, pochopiteľnej a kultúrne bezproblémovej (busta skončí v prestížnom múzeu v USA) transakcie so svojim vlastným majetom musí použiť služby typu obskúrneho priekupníctva?
Skutočne sa cítite byť lepší, ako oni? V médiách čítam o zúfalej snahe nájsť vhodného lídra „pravice“. A viete si predstaviť situáciu, že by sa niekto taký skutočne zjavil, ale keďže by bol skutočne pravičiar, tak by uznával súkromné vlastníctvo a preto by ako prvé navrhol:
67 rokov po červenom víťaznom februári a 26 rokov po zamatovej revolúcii prišiel čas poslať inštitút znárodnenia súkromného majetku do histórie. Ak má Národ záujem o vlastníctvo mramrovej busty, pozemkov pod diaľnice, či pod fabriku svojich korporátnych kamarátov, tak navrhujem, aby jedinou možnosťou ich národného zaobstarania bola kúpa, či iná dohoda s ich vlastníkom.
Špeciálna poznámka pre mediálne zdatných manipulátorov: ja viem, že vy znárodnenie vo svojom newspeaku nazývate „vyvlastnením za náhradu“. Jedného takého som bol ako malé dieťa svedkom. Vtedy som nechápal, ale dnes už viem, že vyvlastnenie je len pefrídnejšia forma znárodnenia. Keď vám niečo znárodnia, aspoň časť spoluobčanov to bude vidieť ako krivdu a budú stáť na vašej strane. Akonáhle vám výbor pre spravodlivé znárodnenie proti vašej vôli a v podstate násilím vyplatí „náhradu“, bude to práve z dôvodu, aby vás potupil v očiach spoluobčanov. Čo sa štorcujete, však ste dostali „zaplatené“.
No nedostali sme zaplatené. Keby sme dostali zaplatené, nebolo by treba znárodňovať (po vašom vyvlastňovať). Pretože zaplatené býva na základe obojstranne akcpetovanej dohody, napríklad aj o výške tej platby. Pravicového, či len slušného lídra nemáte aj preto, že stále akceptujete ako správne a morálne to, že ak si Národ zmyslí, že niečo chce, nemusí za to zaplatiť férovú cenu, ale môže si to jednoducho zobrať.
