Bez „práce“ politikov by sa to určite nepodarilo a občania Slovenska by boli odsúdení na podvýživu zahraničným kapitálom a na znížený rast svojho blahobytu. Či je toto tvrdenie pravdivé, či je nevyhnutná práca politikov pri získavaní investícií a či by sme bez nich boli odsúdení na podvýživu zahraničným kapitálom, o tom musíme trošku pouvažovať. Po prvé si treba povedať čo je príčinou blahobytu, po druhé čo stojí rastu blahobytu v ceste, po tretie aké ciele majú investori a až nakoniec môžeme zhodnotiť pôsobenie politikov v tomto procese.
Príčinou blahobytu je deľba práce. Deľba práce umožňuje špecializáciu a tým úsporu kapitálu. Kapitál je potom možné využívať v ďalších produkciách a vytvárať tak nové statky. Funguje to nasledovne: špecializácia práce umožňuje vyrábať viac statkov – viac statkov znamená vyššiu ponuku – to tlačí ceny daných statkov dole – ľudia tak minú na získanie statku omnoho menej kapitálu – ten môžu používať na kúpu iných výrobkov, alebo produkciu ďalších statkov, či už formou investície, alebo tvorbou úspor v špecializovaných inštitúciách (banky, investičné fondy), ktoré realizujú tieto investície miesto nich. Iniciátorom tohto procesu sú samozrejme jednotlivci, ktorých nazývame podnikatelia. Výsledkom procesu je stále viac a viac statkov, ktoré sú dostupné čoraz väčšiemu počtu obyvateľov. Výsledok? Vyššia prosperita ľudstva. Druhou základnou podmienkou rastu bohatstva je akceptovanie vlastníckych práv jednotlivcov. Pri akceptovaní vlastníctva jednotlivcov sa znižuje riziko neúspechu realizovania investície, riziko investovania je jasne identifikované, zvyšuje sa motivácia k hľadaniu optimálneho modelu deľby práce, ktorý zabezpečí čo najlepšie uspokojenie prianí jednotlivcov a zároveň je v tomto modeli zabezpečená zaslúžená odmena v podobe zisku.
Z toho vyplýva i odpoveď na druhú otázku – čo stojí v ceste blahobytu? Porušovanie vlastníckych práv. S rastom porušovania vlastníckych práv sa znižuje motivácia k deľbe práce. Prečo? Ľudia sú postihovaní za svoju činnosť, za predaj a výrobu a dobrovoľné zmluvné vzťahy. Napr. daňami, regulačnými obmedzeniami, licenciami, clami, kvótami, ohlasovacími povinnosťami – v stručnosti povedané politickými zásahmi do hospodárstva. Podnikatelia čelia vyššiemu riziku realizácie investícií vzhľadom na daňové povinnosti a sú demotivovaní k tvorbe nového bohatstva, pretože časť uspor musia použiť na zaplatenie daní. Výsledok „práce“ politikov – pokles prosperity.
Investor je osoba, ktorá vyhľadáva príležitosti, ktoré mu umožnia realizovať investície v relatívne výhodnejšom prostredí. Jediným jeho motívom je zisk: nižšie dane, lacnejšia pracovná sila, vzdelané obyvateľstvo, zníženie logistických nákladov, atď. Rozhodnutie KIA bolo preto založené presne na tomto princípe. Získame viac na Slovensku alebo v Poľsku?
Ako hodnotiť angažovanie sa politikov v tomto procese? To je viac než pitoreskné. Dnešná realita ukazuje, že hlavnou činnosťou politiky je tvorba prostredia, ktoré zamedzuje podnikaniu a deľbe práce. Avšak následne na to sa politici snažia získavať investorov. Tým samozrejme vytvárajú vhodné podmienky. Inými slovami na jednej strane konajú svojimi rozhodnutiami proti všeobecným princípom tvorby bohatstva, aby na strane druhej „konali“ v ich prospech. Na jednej strane síce vidíme potenciálne získanie KIA prostredníctvom angažovania sa politikov. To, čo už však nevidíme, je likvidácia iných podnikateľských príležitostí, ktorým je zamedzené vzniknúť práve pôsobením politikov (daňové zaťaženie, clá, kvóty, licencie, ...). A to zahraničných, či domácich.
Naším cieľom by malo byť vytvorenie takého prostredia, ktoré podporuje nielen prílev zahraničných investorov, ale stimuluje i investovanie a kumuláciu domácich zdrojov. Také prostredie charakterizuje opis spoločnosti, v ktorej je konanie politikov obmedzené v čo najväčšej miere. Inými slovami nepotrebujeme Ministra hospodárstva, aby nám získaval nových investorov. Potrebujeme toto ministerstvo zrušiť. Zároveň potrebujeme znížiť dane v čo najväčšej miere a neprijímať fiškálne neutrálnu reformu daňového systému. Potrebujeme znížiť vplyv štátu a nie každoročne nominálne zvyšovať veľkosť verejného sektoru, ktorý umiestňuje kapitál do neefektívnych produkcií. Mali by sme zrušiť tripartitu, obmedziť pôsobnosť zákonníka práce a zároveň posilniť postavenie zamestnanca na úrovni podnikových jednotiek. Našou úlohou by malo byť znižovanie vplyvu štátu. Dostať sa zo socializmu.
Na záver treba povedať, že na získavanie kapitálu, ktorý sa použije na tvorbu bohatstva politikov nepotrebujeme. Potrebujeme ich len na to, aby zrušili svoje vlastné úrady. Potom nebudú škodiť a zároveň vyhlasovať, že ich konanie je prospešné. Prípadné získanie automobilky KIA je samozrejme lepšie ako nič. Avšak oproti všeobecnému a rapídnemu zníženiu vplyvu štátu v ekonomike to je len čiastkové a ničotné riešenie. Urobiť rázne a nekompromisné opatrenia podporujúce rast blahobytu (zvýšenie akceptovania vlastníctva) by spôsobilo ekonomický zázrak. A tá krajina, ktorá sa na to podujme ako prvá, bude mať oproti ostatným veľkú výhodu. A to by bol ozajstný úspech hodný obdivu.
Matúš Pošvanc, autor pracuje v Nadácii F. A. Hayeka, pripravené pre Domino Fórum
