Starať sa o ľudí tak, aby mal človek zabezpečené všetko, čo mu zaručuje Ústava Slovenskej republiky. Ale, skúste si nájsť alergológa, ktorý by vás vyšetril skôr ako o pol roka... Nemožné, však? Aj napriek tomu sa zdravotné poisťovne, ktorým povinne platíte zdravotné odvody tvária, že všetko je v poriadku. Zákon je predsa dodržaný, zdravotné odvody zaplatené, nespokojný pacient kdesi úplne na konci...
Legislatíva v oblasti zdravotníctva má zabezpečiť, aby každý, kto je poistencom verejného zdravotného poistenia mal prístup k zdravotnej starostlivosti. Štát určil ľuďom zákonnú povinnosť platiť si zdravotné odvody zdravotnej poisťovni. Ak ich nezaplatíte, budú Vás popoťahovať. Ak však zdravotná poisťovňa nezabezpečí službu, ktorú si platíte, nestane sa nič. Absolútne nič. Rovnako ako keď vyjde ministerstvo na svetlo sveta so zlým zákonom. Stane sa presne rovnaké a absolútne nič.
Ale čo, ak zákon hovorí jedno a realita je iné?
V tomto spletitom systéme práv a povinností, v ktorom svorne hádže vinu jeden na druhého, je však najdôležitejšie, aby každý dostal takú zdravotnú starostlivosť, akú potrebuje a to v optimálnom čase. To znamená, že ak vás napríklad bolí chrbát a váš všeobecný lekár si s tým nevie rady, nemali by ste sa dostať k špecialistovi - ortopédovi alebo neurológovi, až o 3-4 mesiace...
Kľúčovú a nezameniteľnú úlohu v tomto systéme majú zdravotné poisťovne, ktorým zákon PRI-KA-ZU-JE zabezpečiť dostupnosť zdravotnej starostlivosti –odborne sa to nazýva „minimálna sieť“. Tá má zabezpečiť ľuďom, taký počet zmluvných lekárov a lôžok v nemocniciach, ako poistenci, povinne si platiaci zdravotné odvody, reálne potrebujú. Toto zdravotné poisťovne, samozrejme, vykazujú. Podľa zákona je všetko v poriadku. Sú však naplnené reálne potreby pacientov? Dostane sa človek platiaci zdravotné poistenie k lekárovi včas?
Nie. Nie sú naplnené reálne potreby a poistenec nezriedka čaká na zdravotnú starostlivosť mesiace.
Stretávame sa s čoraz väčším počtom sťažností, ktorých obsahom je odmietnutie poskytnutia zdravotnej starostlivosti odborným lekárom - špecialistom. Dôvody sú rôzne – lekári tvrdia, že im zdravotná poisťovňa nepreplatí viac, ako si u nich objednala. Ale ruku na srdce, je toto problém pacientov? Odvody majú povinne zaplatené, poisťovne dokonca vykazujú nadbytok lekárov, tak kde sú? Kde je alergológ, ktorý vás vyšetrí do pol roka? Kde je detský zubár, ktorého potrebuje vaše dieťa, kde sú lôžka pre pacientov? Je to naozaj problém kohokoľvek iného, len nie zdravotnej poisťovne? Má sa ešte poisťovňa vôbec na koho vyhovárať? Ostala na niekom ešte suchá nitka?
Zúfalí pacienti sa tak často obracajú napríklad aj na župu, ktorá im síce vie akútne pomôcť tým, že im určí lekára, ktorý im musí poskytnúť zdravotnú starostlivosť. Toto je však prvoradou úlohou zdravotných poisťovní!
Na konci príbehu tak zostáva pacient, ktorý sa nevie dostať k zdravotnej starostlivosti, hoci jeho poisťovňa nielenže deklaruje viac, ako stopercentné naplnenie povinného minimálneho počtu lekárov (minimálna sieť), ale ešte jej za to aj pacient mesačne povinne platí nemalé peniaze.
Kto za to môže?
Je teda odborných lekárov – špecialistov málo alebo si poisťovne u tých existujúcich objednávajú málo výkonov? Minimálny počet zazmluvnených lekárov (tzv. minimálnu sieť) ustanovuje ministerstvo zdravotníctva Nariadením vlády č. 640/2008 Z.z., a to stanovením minimálneho počtu lekárskych úväzkov jednotlivých medicínskych odborností na kraj resp. na okres, s ktorými musia zdravotné poisťovne uzatvoriť zmluvu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Do tejto skupiny však spadajú aj lekári slúžiaci v nemocniciach na oddeleniach poskytujúci svoje služby v drvivej väčšine prípadov hospitalizovaným pacientom. Samozrejme, že potom chýbajú v teréne.
Je tu však aj ďalší problém. Zákon totiž hovorí, koľko lekárov má byť v území, no o ich dostupnosti už mlčí. Ak teda na okres treba troch ortopédov, poisťovňa ich zazmluvní. No môžu pokojne sídliť v tom istom meste, na tej istej ulici, v tom istom dome, na tom istom poschodí... Čo tu chýba? Áno, presne tak, logika. Zdravý rozum nespadá pod kompetenciu zdravotnej poisťovne, žiadame teda pacientov, aby sa obrátili inam...
Čo je riešením?
Riešenia sú dve. Prvé nevyžaduje žiadnu zmenu legislatívy, chce len zdravý rozum a trošku aktivity od zdravotnej poisťovne, ktorá za to mesačne dostáva zaplatené od nás všetkých. Zdravotné poisťovne by mali dôslednejšie plniť svoju úlohu pri napĺňaní individuálnych potrieb svojich poistencov, na čo by mal jednoznačne dohliadať Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Má to priamo v názve. Tento, takmer neviditeľný úrad, však dnes kontroluje len to, či poisťovne majú zazmluvnený minimálny počet lekárskych úväzkov, ktorý im ustanovuje právny predpis.
Druhým riešením je prehodnotenie a novelizácia nariadenia vlády, ktorý ustanovuje minimálnu sieť poskytovateľov zdravotnej starostlivosti (teda minimálny počet lekárov a nemocničných lôžok), čo je však už úloha ministerstva.
To najdôležitejšie však je, aby sme si my všetci uvedomili, že máme moc to zmeniť. Nemlčme. Nenechajme štátnych úradníkov stále dookola omieľať vetu – Naplnili sme literu zákona. Pýtajte sa svojej poisťovne, kde máte svojho lekára, za ktorého mesačne platíte povinne zdravotné odvody. Pýtajte sa lekára, prečo vás odmieta vyšetriť. Pýtajte sa ministerstva, prečo im nikto nedokáže predpísať kus zdravého rozumu.
A o tom, čo všetko by mal tento „liek“ obsahovať, o tom nabudúce.
Ak sa vám článok páči, podporte ho na vybrali.sme.sk.
