Sedím v príjemnej kyjevskej kaviarni. Von je mínus dvadsať, no tu je teplúčko. Pijem výborné kapučíno a počúvam hudbu tridsiatych rokov. Hotová idylka. Podobne ako ja vychutnáva sobotňajšie popoludnia aj viacero Kyjevčanov. Sme proste kaviarenské typy, ktoré si vedia dobrú kávu a nevtieravé príjemné prostredie užiť.
Ťažko uveriť, že ešte pred pár desiatkami minút som prechádzal cez centrálne kyjevské námestie, kde ľudia stoja v mraze odhodlaní zviesť svoj boj s vládnou mocou. Každý deň sledujem, čo je nové na Majdane či na ulici Hruševskeho. Sledujem tunajšie správy so zatajeným dychom a rovnako ako celá Ukrajina dúfam v to najlepšie a obávam sa najhoršieho.
Tu v centre Kyjeva, nie tak ďaleko od miesta diania však nič nepripomína hektické dni, ktorými tento národ žije.
Aj ja sa oddávam tejto bezstarostnosti a zahĺbim sa do správ, ktoré pokrývajú tunajšiu situáciu. Čítam analýzy, rozhovory, predpovede možných scenárov a začínam sa báť. Obvykle tu tento pocit nemám, hoci keď som včera v noci stál pred hradbou príslušníkov špeciálnych síl BERKUT, ktorí chránia prístup k prezidentskému palácu a spomenul si na mŕtvych zastrelených iba pár desiatok či stoviek metrov odtiaľ, zamrazilo ma a necítil som sa tam práve pohodlne. Povie sa tomu nerozvážnosť cudzinca (niekto by to asi nazval tvrdšie).
Čítam aj slovenské správy. Zaujíma ma, ako reagujeme na vnútornú krízu nášho najväčšieho suseda. Nájdem pár článkov, ktorých faktografia je zrejme prebratá zo svetových agentúr alebo po anglicky píšucich ukrajinských novín. Pozriem si diskusie pod článkami, ale znechutene to nechám. Kopec ľudí v teple kancelárie či domova má pocit, že vedia všetko lepšie ako ľudia tu.
Snažím sa nájsť oficiálne stanovisko Slovenska a nachádzam iba všeobecný máloobsažný text. Cítim to tu už dlhšie, Slovensko na Ukrajine absentuje. Stále sa pýtam sám seba, prečo to tak je. Je to náš sused a od jeho stability a budúcnosť veľa závisí. Bez stabilnej a prosperujúcej Zakarpatskej Ukrajiny ťažko očakávať prosperujúce Michalovce, Sninu či Sobrance. Napriek nepopierateľnému nášmu národnému záujmu na budúcnosti Ukrajiny, nenachádzam skoro nič. Možno sa mýlim, ale akoby nám na nás samých nezáležalo.
To, čo sa deje v Kyjeve či v iných mestách Ukrajiny je ukrajinská národná vec. Naše miesto nie je na barikádach z jednej či druhej strany. Tam patria iba Ukrajinci. Naše záujmy sme však povinní presadzovať.
Niekedy mám pocit, že ľudia na Slovensku sa delia na tých proruských a tých prozápadných. Ale kto je proslovenský? Naše záujmy sa nemusia kryť ani so západnými ani s ruskými, ale akoby tie naše v našej verejnej diskusii nikto nezastupoval.
Začal som tieto riadky Ukrajinou a ňou aj skončím. Naším záujmom je ekonomicky aj politicky stabilná a prosperujúca Ukrajina. To by mal byť cieľ našej národnej politiky a Slovensko by malo byť cítiť v Kyjeve rovnako, ako je cítiť v Belehrade či Podgorici, ba možno viac, keďže Ukrajina je náš sused.
Dnes Ukrajina stojí na rázcestí, jej vyhliadky nie sú najlepšie a ak bol niekedy čas podať priateľskú ruku tejto krajine, ktorá už mnohých európskych politikov omrzela, je to teraz. Pomoc Ukrajine je pomoc nám samým. Dnes sú naše záujmy, záujmami Ukrajiny. Neviem, čo bude zajtra, ale dnes je to tak.
