Stretnutie so SISOU

Viem, že situácie bežného dňa, sú tými, ktoré sú vlastne zdrojom pre napísanie podobných zážitkov. Tak sa stalo aj cca minulý mesiac, keď sme sa s kamarátmi dohadovali na kino a film Sunshine. E-maily obišli kvantum kamarátov a kamarátok, ale skalní sme ostali len traja. Kamarátky sci-fi žáner nepovažovali príliš za romantický nato, aby boli aspoň v našej spoločnosti. Nevadilo to, malo to však takú malú symboliku. Čakajúc na film sme si neodpustili nejaké to korzo po mekke konzumu jedného z bratislavských nákupných centier a v tom sa pred nami objavila rusovláska. Ticho sme všetci traja sledovali jej postavu a popritom stíhali hádať, čo nás to asi v kine čaká. Netušili sme, že je naša vskutku inteligentná debata odpočúvaná. V našej diskusii ohľadom žánru filmu zrazu odznelo:, KTO NEVIDEL SCI-FICTION, NEVIE ČO JE ŽIVOT”. Nato sa náš objekt záujmu otočil a podotkol, že to je veľmi zaujímavé a vyjadrenie podobného typu ešte nepočul. Ostali sme prekvapení( príjemne) a náš krátky rozhovor sa začal točiť okolo filmov. Slečna alebo pani sa nám predstavila ako znalkyňa hlavne španielskych a almodovarových filmov a predovšetkým ich nedostupnosti v kinách a kluboch. Bolo to vcelku fajn stretnutie s neznámou, ktorá navyše musela autorizovať svoj rozhovor do nejakého, podľa jej slov “ priblblého” ženského plátku.Čo čert nechcel hneď na druhý deň som odhalil identitu neznámej na stránkach bulvárneho časopisu mojej kolegyne. Meno si nechám samozrejme pre seba, aby to nevyznelo ako senzácia s odhalením totožnosti známej osobnosti. Schválne nepoužívam slovo celebrita, lebo by som ju nerád zaradil tam, kam nechce/m.Šok však nastal v momente asi pred dvama týždňami, keď po úmornom volejbalovom zápase som si bol doplniť v bufete pitný režim. Znenazdajky v rade za mnou stála opäť ona. Rusovláska s pohľadom, ktorý prezrádal prekvapenie. Oslovil som ju ako prvý, lebo zjavne som bol osobou, ktorú už niekde videla, ale nevedela zaradiť. Červené vlasy, bledá tvár, oči žiariace po zážitkoch z nového, ústa pripravené ku komunikácii. Tá bola opäť tým, čím sme si pripomenuli naše stretnutie pred spomínaným kinom. ,, Som Sisa”, podotkla, aby naša konverzácia nabrala neformálny charakter. ,, Robert” odvetil som tykaním a pripomenul som sa jej výrokom, ktorý zarezonoval hlavne v nej a potom vo mne, neuvedomujúc si, dnes už kultovosť niektorých vlastných myšlienok. Skromne. Vychutnal som si naše tykanie v domnienke, že Sisa nevie, že ju poznám. Ale ja, áno.