Jedna úplne normálna nedeľa

„ Kýblik už mám a hrabličky prinesie Veronika“, vravela mi. „ Ako to vieš, že ich prinesie, je doma?“, spýtal som sa, lebo Dorka sa ešte nemala ako dozvedieť, či je Veronika doma a či vôbec pôjde von.„ Keď som na pieskovisku, tak vždy príde“, zdôvodňovala ešte stále neoblečená princezná. Vždy, keď sme chodievali von, tak si k dverám pristavila svoje topánočky a mala rada tú krátku procedúru obliekania sa.Stihla mi za tú chvíľu povedať všetko, čo sa chystá urobiť a ja som len žasol nad tým, koľko toho je. Dokázala sa zahrať v piesku hodiny na kuchárku, architektku a geologičku. Pojem o čase nemala a keby aj, úplne by ho stratila. Jedine hlad v tom malom štvorročnom brušku znamenal nenásilný návrat domov.Niekedy však ani to nebol dostatočný dôvod. Stihla si vymyslieť ešte tisíc päťsto výhovoriek: „ Ešte musím dopiecť túto bábovku“ alebo „ neviem, kam som zahrabala kýblik“ alebo „ tento domček nemá strechu“. Tak som len trpezlivo čakal. Pokiaľ bolo všetko v poriadku, t.j. nezačalo pršať, alebo nedajbože fúkať silný vietor, tak som ju nechal, nech sa unaví. Bola to moja prehľadná taktika. Dorka vždy poobede zaľahla aspoň na dve hodiny a my sme sa s manželkou mohli venovať sebe.Ak sme neboli uťahaní práve z našej ratolesti. Nebolo potrebné ani prečítať nejakú rozprávku, takže nám dcéra uľahčovala situáciu. Trocha nás k tomu nepriamo nútila, ale v konečnom dôsledku sme aj sami chceli ešte synčeka. Presne sme vedeli, kedy sa o niečo môžeme pokúsiť a kedy nie. Už aj Dora mala otázky typu: „ Prečo má Veronika sestričku a kde ju kúpili?“. Pokiaľ nenaliehala na odpovedi, tak sme to zahrali do outu inou činnosťou, ktorá ju zaujala. Postupne však na ňu čakala a ak pre ňu nebola dostatočne vyčerpávajúca, vyčerpala odpoveď nás. V jej štyroch rokoch vie byť dieťa otravné. A keď nám po tých 2 hodinách poobedňajšieho kľudu zaklopala na dvere, vedeli sme, že je koniec. Dokázala fungovať do desiatej večer, zatiaľ, čo sme my už ledva lapali po dychu. Do škôlky sa vždy tešila, ale cez víkend na ňu ani nepomyslela. Ak sme chceli, aby v nedeľu večer zaspala, vydierali sme ju spomienkou na škôlku. Bol to zaručený recept na spánok. Ten musel byť ešte doplnený, buď novou alebo známou rozprávkou, ktorú ona sama domoderuje.Mňa z detstva vždy fascinovala rozprávka o Kayovi a Gerde a snehovej kráľovnej. Stále mi nešlo do hlavy, ako mohol Kay odísť do kráľovstva snehu a ľadu a nespoznať v Gerde svoju blízku osobu. Navyše po rokoch som objavil v tejto rozprávke aj magickú silu hudby, ktorá dodala tomuto severskému príbehu chlad a odťažitosť a melanchóliu. Podobné čosi sa mi opäť vracia pri predčítaní Dorke, alebo pri vzájomnom počúvaní platne. Neprotestuje a žiada si ju dosť často. Neviem prečo a nevie to ani ona, ale neskôr, keď bude väčšia tak to pochopím, alebo mi to sama vysvetlí. „ Prečo ju už nemá rád?“, pýta sa zvedavo vždy, keď si Kaya snehová kráľovná odvádza do kráľovstva. Odpovedám vždy inak, aby som sa neopakoval a aby som vysvetlil pre ňu stále nepochopiteľný jav priateľstva a lásky. Ku koncu Gerdina láska predsa len zvíťazí nad studenou kráľovnou ako aj náš spoločný boj o to, aby Dorka spokojne zaspala.