Novembrové ráno

„ Musíš to vidieť“, nedočkavo ma ťahala z postele, z ktorej sa mi o 06,30 naozaj nechcelo. Čas som zistil iba jedným okom, pretože to druhé nie a nie otvoriť. A keby aj, nič by mi to nebolo platné, pretože v ňom by bola malá Dorka. Držiac v ruke bábiku, ktorá je Dorka juniorka, ma kmásala a ja len s veľkou nechuťou som sa musel premôcť, už len kvôli nej. Neprestajne som si rozmýšľal načo sme my tú krpaňu naučili rozprávať a byť takmer samostatnou. V jej štyroch rokoch vie toho naozaj veľa a ani R jej už nerobí žiadny problém. „ Poď rýchlo“, štebotala a chcela mi ukázať niečo, čo som „ ešte nevidel“. Pred tým, než som vyšiel násilne z postele som sa stihol v tej rýchlosti obzrieť na manželku, ktorá nejavila známky života. Pod perinou však bolo teplo a paplón sa jemne nadvihoval, takže som si robil zbytočné starosti.Dorka mi zatiaľ stihla odkrviť ruku, tak ma silne stisla a ťahala do svojej izby. Jej kráľovstvo bolo otočené smerom na východ, takže každé ráno bola prvá z nás, kto sa zobudil. Už dávno rozmýšľam nad tým, že jej izbu presťahujeme do tej našej. Len neviem, či by to nebolo zbytočné. Pomaly sme sa blížili do jej detskej a kým sme prišli k oknu, začalo mi všetko dochádzať. Dorka samozrejme nemala zatiahnuté rolety, pretože nerada zaspáva po tme a predovšetkým chce vidieť hviezdičky, ktoré majú magickú moc. Príchod k oknu nám obom rozžiaril oči, ak sa o Dorkiných dá ešte stále to isté povedať. Tie žiarili už príchodom do našej spálne a práve teraz dosiahli svoj vrchol. To, čo sa nám otvorilo pred očami bol krásny sobotný sen. Ešte si stihla prisunúť stoličku, aby jej zážitok bol rovnocenný môjmu.Toto ráno nás prekvapilo bielou perinou nového snehu na našou malom sídlisku. Ten stihol napadnúť cez noc a teploty klesli natoľko, aby oranžové vychádzajúce slnko rozsvietilo celý areál. Stihli sme to obaja a mne sa napodiv otvorilo aj druhé, pred chvíľou ešte zadriemané oko. Ja som tam stál ako obarený a nadšený zároveň. Zabudol som aj nato, že som ešte pred 5 minútami takmer prišiel o toto divadlo.Dorka stíhala svojim štebotaním svojej bábike vysvetľovať tento jav. Samozrejme až potom, kým som na otázky typu: „ Čo je to to biele na stromoch a prečo to tak svieti a prečo je to aj na streche a prečo nie je vidieť naše auto....??“ Veď to poznáte. Čerstvý sneh, do ktorého ešte nik nestihol spraviť stopy, žiadne auto, ktoré ešte nikto neoprášil a biele trblietajúce sa stromy, ktoré žiaden vietor nestihol sfúknuť. Jasná bledomodrá obloha, ktorá naznačovala čo najnižšie denné teploty. „ Prišiel Martin na bielom koni“, vravím zasnene. Dorka otočila hlavičku a spolu s bábikou čakala na vysvetlenie.Naša 4 ročná krásavica nasáva informácie a zvedavé otázky nemajú konca kraja. Odpovedám s takým zanietením, že Dorka ani nestíha žmurknúť, také je to pre ňu dôležité.Túto chvíľu som si vychutnával čo najdlhšie s vedomím, že to bude len niekoľko minút. Krátko preto, lebo Dorka o malý okamih zistí, že tá novembrová krása nesmie ostať nedotknutá...