17. marec 2024, 8:30, vlak z Košíc do Bratislavy
Rytmické klopanie kolies vlaku po koľajniciach vytváralo tiché, takmer hypnotické pozadie k napätiu, ktoré napĺňalo kupé. Inšpektor Peter Horváth, muž v tridsiatke s krátko ostrihanými tmavými vlasmi a prísnym výzorom, si sadol oproti staršiemu mužovi. Muž, pravdepodobne okolo päťdesiatky, mal na sebe dobre ušitý kabát a bol pohrúžený do medicínskeho časopisu. Na menovke batožiny mal napísané meno „Dr. Novák“, čo potvrdzovalo Peterove podozrenie, že ide o lekára.
Obaja muži si vymenili zdvorilý prikývnutie, uznávajúc prítomnosť toho druhého, no bez ďalších slov. Peter sa zahľadel von oknom, sledujúc, ako sa krajina rozmazáva pred očami, zatiaľ čo Dr. Novák sa vrátil k svojmu čítaniu a občas otočil stránku. Obaja mali nejaké spoločné pochopenie – toto mala byť pokojná cesta, každý z nich ponorený do vlastných myšlienok.
Peterove myšlienky však ďaleko od pokoja. Neustále sa v ňom vírili, vracajúc ho späť k prípadu, ktorý ho prenasledoval už niekoľko týždňov. Smrť Martina Rybára, mladého environmentálneho aktivistu, otriasla mestom Košice. Martin bol študentom na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika, známym svojím zanietením pre environmentálne témy. Stal sa tvárou protestov proti kontroverznej spaľovni odpadov, ktorú viedol poľský podnikateľ Janusz Kwiatkowski.
Martin bol neúnavný, organizoval protesty, písal ostré články a vystupoval v miestnych médiách, aby poukazoval na hrozby, ktoré podľa neho spaľovňa predstavovala. Varoval pred zvýšeným rizikom rakoviny, ak sa budú v spaľovni spracovávať nebezpečné odpady. Jeho varovania neostali bez povšimnutia a jasne si tým urobil nepriateľov.
Peter Martina obdivoval za jeho odvahu, aj keď bol povolaný vyšetrovať jeho náhlu a tragickú smrť. Martina našli v jeho malom prenajatom byte, obesil sa na tráme na strope. Scéna bola upravená tak, aby vyzerala ako samovražda, a pre väčšinu ľudí to tak aj bolo. Ale Peter vedel, že to bola lož. Drobné nezrovnalosti, jemné náznaky – všetko poukazovalo na to, že Martinova smrť nebola výsledkom jeho vlastného rozhodnutia.
Prípad ho spočiatku pohltil. Sledoval každú stopu, vypočúval svedkov a hlboko sa ponoril do Martinovho života. Ale netrvalo dlho a narazil na múr – múr, ktorý nebol postavený z nedostatku dôkazov, ale z niečoho oveľa zákerného.
Peter si spomenul na stretnutie v tienistej kancelárii svojho nadriadeného, hlavného inšpektora Zemana, muža s chrapľavým hlasom a očami bez tepla. „Peter, vyšetrovanie končí samovraždou,“ povedal Zeman tónom, ktorý nenechával priestor na diskusiu. „Vyššie postavené osoby rozhodli. Takto je to lepšie pre všetkých.“
Peter protestoval, citoval dôkazy o cudzej zavinení, ale Zeman sa len oprel v kresle, s tenkým úsmevom na perách. „Rozumiem tvojim obavám, Peter, ale toto nie je o spravodlivosti. Je to o stabilite, o tom, čo je najlepšie pre mesto, pre tvoju kariéru. Ak budeš pokračovať, stratíš všetko. Ak sa prispôsobíš, čaká ťa žiarivá budúcnosť. Hovorí sa o tvojom preradení do Bratislavy – na Národný úrad pre vyšetrovanie. Je to príležitosť, ktorú si nemôžeš dovoliť odmietnuť.“
Sľub povýšenia, šanca pridať sa k elitným radom Národného úradu pre vyšetrovanie (Národný úrad pre vyšetrovanie), bol lákavý. Príliš lákavý. Peter strávil bezsenné noci rozhodovaním sa, rozpoltený medzi svojou povinnosťou policajta a lákadlom kariérneho postupu. Nakoniec sa rozhodol.
Oficiálna správa uzavrela prípad ako samovraždu, pričom tvrdila, že Martin Rybár sa v dôsledku tlaku aktivizmu rozhodol vziať si život. Peter podpísal papierovanie, jeho podpis bol poslednou pečaťou na lži, ktorá ho bude prenasledovať po zvyšok jeho života.
Ako sa vlak rútil smerom k Bratislave, Peter sa nedokázal zbaviť pocitu nepokoja, ktorý ho hlodal. Hovoril si, že život je o kompromisoch, že v širšom kontexte je jeho rozhodnutie opodstatnené. Ale spomienka na Martinovu odhodlanú tvár, jeho zapálené prejavy a neochvejnú oddanosť veci mu znemožňovala nájsť pokoj.
Dr. Novák otočil stránku vo svojom časopise, zvuk Petera vytrhol z myšlienok. Pozrel na staršieho muža, všimol si intenzívneho sústredenia, s akým čítal. Vtedy Peter zachytil názov článku: Inovácie v transplantácii srdca. Jemne sa zamračil, začal si na niečo spomínať.
„Vy ste Dr. Novák, však?“ spýtal sa Peter, prerušujúc ticho. V jeho hlase bola náznak zvedavosti zmiešaný s rešpektom.
Starší muž sa pozrel nahor, trochu prekvapený otázkou. Slušne sa usmial. „Áno, som. Poznáme sa?“
„Nie, osobne nie,“ rýchlo odpovedal Peter. „Ale počul som o vás. Ste ten uznávaný transplantologický chirurg, však? Ten, čo viedol nové techniky v chirurgii srdca?“
Dr. Novákov úsmev sa prehĺbil, s miernym pokrčením ramenami. „Dá sa to tak povedať. Mal som to šťastie byť súčasťou niektorých prelomových prác, áno.“
Peter prikývol, jeho zvedavosť narastala. „A čo vás dnes privádza do Bratislavy, ak sa smiem spýtať?“
„Idem vykonať transplantáciu srdca,“ vysvetlil Dr. Novák. „Je to vysoko postavený prípad – dôležitá postava v našej vláde. Nemôžem zachádzať do podrobností, ale je to veľmi delikátna operácia. Tím sa na ňu pripravoval celé týždne.“
„To musí byť veľký tlak,“ poznamenal Peter, snažiac sa predstaviť si váhu takého zodpovednosti.
„V tejto práci je vždy tlak,“ Dr. Novák povedal pokojne a vyrovnane. „Ale je to výsada, naozaj. Byť schopný zachrániť život, dať niekomu druhú šancu – nie je nič také ako to.“
Peter nemohol potlačiť bodavý pocit závisti. Tu sedel muž, ktorý, napriek enormnému tlaku svojej práce, dokázal nájsť útechu v tom, že jeho práca má skutočný dopad. Bola to ostrá kontrastná scéna oproti morálnemu kompromisu, ktorý Peter urobil výmenou za povýšenie.
"Vy zachraňujete životy," povedal Peter, takmer sám pre seba. "To musí byť... uspokojujúce."
Dr. Novak sa naňho zamyslene pozrel, vycítil podtón v Peterových slovách. "Je to tak," súhlasil. "Ale každá práca má svoje výzvy. Každý z nás musí robiť ťažké rozhodnutia, bez ohľadu na odbor."
Peter prikývol, hoci neodpovedal hneď. Obrátil svoj pohľad späť k oknu, okolo ktorého míňali rozmazané zelené a hnedé scenérie.
Rozhovor pomaly utíchol do pohodlného ticha, pričom každý muž sa ponoril do svojich myšlienok. Peter sa pristihol pri úvahách, čo by si Dr. Novak o ňom pomyslel, keby poznal pravdu. Keby vedel, že muž sediaci oproti nemu sa rozhodol ignorovať spravodlivosť a pochovať pravdu výmenou za kariérny postup, bol by stále taký priateľský?
Vlak ďalej dunel, približujúc Petra k jeho novému životu v Bratislave, kde naňho čakala kancelária na Národnom úrade pre vyšetrovanie. Bolo to všetko, na čom pracoval, všetko, o čom sníval. Napriek tomu, ako tam sedel a pozeral na vidiek, nemohol sa zbaviť myšlienky, čo by si o ňom teraz Martin Rybár myslel. Videlo by ho mladý aktivista ako ďalšie ozubené koleso v stroji, proti ktorému tak tvrdo bojoval?
Myšlienka pretrvala, keď sa vlak blížil k ďalšej zastávke. Peter si hlboko povzdychol, snažiac sa striasť pochybnosti. Rozhodol sa. Teraz s tým bude musieť žiť.
"Život si vyžaduje kompromisy," zamrmlal sám pre seba, akoby vyslovenie týchto slov nahlas malo z nich urobiť pravdu. No ako vlak pokračoval v ceste, tieto slová mu priniesli len málo útechy. Získal všetko, čo kedy chcel – no nedokázal uniknúť pocitu, že stratil niečo omnoho hodnotnejšie.
Keď vlak zrýchlil cez krajinu, zrazu ho upútal blesk svetla vonku. Obrátil hlavu a práve včas uvidel niečo preletieť oblohou. Mrazivý chlad mu prebehol po chrbte, keď sa objekt čoraz viac približoval, jeho dráha neomylne smerovala k vlaku.
"Čo to...?" začal Peter, jeho hlas sotva počuteľný šepot.
Dr. Novak zdvihol pohľad od časopisu a sledoval Peterov pohľad. "Čo sa deje?" opýtal sa s tónom obáv.
Peter už nestihol odpovedať. Výbuch bol ohlušujúci, tlaková vlna prešla vlakom s nepredstaviteľnou silou. Svet okolo Petra sa premenil na zmes hluku, horúčavy a chaosu, keď sa vagón roztrhol, kov stonal a krútil sa pod nárazom.
V tých posledných momentoch, keď vlak pohltil oheň a skaza, Peterove posledné myšlienky neboli o jeho povýšení ani o kompromisoch, ktoré urobil. Namiesto toho boli o pravde, ktorú pochoval, o spravodlivosti, ktorú poprel, a o živote, ktorý stratil kvôli samotnému systému, ktorému sa rozhodol slúžiť.
