Bolo chladné, slnečné popoludnie, keď sa Olena a Katja po prvý raz po mnohých týždňoch ocitli na bezpečnom mieste. Na územiach kontrolovaných Ukrajinou pocítili chvíľkovú úľavu. Stále nevedeli, čo sa stalo s Dmytrom, Oleniným manželom, ale už nemali silu čakať. Plánovali utiecť na Slovensko, kde mala Olena vzdialenú rodinu, ktorú nikdy predtým nestretla, ale vedela, že by mohli pomôcť. Bola to ich jediná nádej, ako zabezpečiť Katji pokojné detstvo, ďaleko od vojny.
Olena si nikdy nepredstavovala, že by mohla o to všetko znova prísť, keď sa po niekoľkých dňoch pobytu v mestečku vybrali na nákupy. Nebolo to nič výnimočné – malé nákupy v miestnom potravinovom obchode – trochu chleba, konzervy, voda. Všetko v okolí malého námestia, obklopeného nízkymi kamennými domami, ktoré sa ešte držali na nohách, hoci pod nimi, v pivniciach, číhali stopy vojnových čias.
Zrazu obloha potemnela. Silný zvuk otriasol vzduchom a z diaľky sa ozval výbuch. Ruské tanky sa objavili v mestečku, vchádzali na hlavnú cestu, akoby vojna nepoznala hraníc. Pískanie bŕzd, rachot motorov a potom desivý zvuk výstrelov. Vojna opäť udrela do sŕdc ľudí, ktorí ešte verili, že sú mimo dosahu.
Olena pocítila, ako jej srdce zmeravelo. Katja ju chytila za ruku, no nestihli sa pohnúť smerom k úkrytu. Ruskí vojaci vyskočili z nákladných áut a pokryli námestie ako tiene. Chodili od skupiny ku skupine, brutálne vytrhávali ľudí z davu, vyťahovali tašky, kričali rozkazy.
– Rýchlo, do auta! – zakričal jeden z vojakov a pritlačil Olenu k blízkej stene. – Peniaze! Zlato! Daj všetko, čo máš!
Olena cítila, ako jej adrenalín zaplavuje žily. Snažila sa ovládnuť, ale srdce jej bilo tak silno, že nemohla dýchať. Začala hádzať do tašky všetko, čo mala, v nádeji, že si nevšimnú chýbajúce doklady. Potrebovala len jedno – prežiť, zachrániť Katju.
Keď vojak zdvihol zbraň, Olena v jednej chvíli pocítila, ako sa v nej niečo zlomilo. Inštinkt, hrôza, a potom zúfalstvo. Chytila Katju za ruku a pokúsila sa ujsť.
Ale nestihli.
Jeden z ruských vojakov ich spozoroval v dave, chytil ich za ramená a trhal, až Katja vykríkla. Dieťa neplakalo, ale jej tvár bola vydesená. Olena pocítila, akoby sa pod ňou prepadla zem. Kričiac jej meno, vrhla sa na vojaka, snažiac sa ho odtlačiť.
– Nechaj ju! – vykríkla zúfalo.
Ale nemala šancu.
– Choď preč, rozumieš?! – vojak ju brutálne hodil na zem. Chytil Katju za ruku a Olena nemohla nič urobiť. Pokúsila sa ísť za nimi, ale silné ruky ju držali príliš pevne.
Zostala sama.
Katja, v rukách vojaka, sa na ňu ešte na chvíľu pozrela s roztriešteným pohľadom, akoby sa snažila niečo povedať. Ale vojak ju už ťahal smerom k nákladnému autu. Olena už nemohla nič spraviť. Stratila ju. Pred jej očami, uprostred davu a chaosu, zmizla.
Srdce Oleny v tej chvíli puklo. V tej chvíli si uvedomila, že vojna nikoho nešetrí a každý človek je len pešiak v rukách brutálneho stroja. Nemala už nič. Nemala ani manžela, nemala nikoho, kto by ju podržal. Iba ticho a strach. Katja bola unesená. Zúfalá, držiac sa posledných zvyškov nádeje, nemala silu ani kričať.
Ruskí vojaci začali oslavovať, ospevujúc svoju brutalitu. „Ruská moc, ruský poriadok!“ – hulákali, dvíhajúc pušky. Nebol tam žiadny rešpekt, neexistovali žiadne pravidlá. Iba krutosť. Olena tam stála, paralyzovaná strachom. Netušila, čo sa stane s jej dcérou. Vedela len jedno – vojna jej vzala všetko.
Preplnené námestie bolo plné kriku, výstrelov a zvuku ťažkých krokov vojakov. V každej sekunde sa mohlo stať niečo, čo by zničilo celý jej život, a ona nemala nič – len nádej, že ešte nie je neskoro.
Vtedy k nej pristúpili traja vojaci. Cítila na sebe ich ruky. Aj keď sa snažila brániť, nemala šancu proti ich brutalite a sile. Keď sa smiali a ubližovali jej, Olena koutikom oka zazrela v diaľke Katju, vyzerajúcu z nákladiaka, hľadiacu smerom k matke.
Nákladiak sa rozbiehal, zatiaľ čo Rusi končili, zahrňujúc Olenu najurážlivejšími nadávkami.
O chvíľu zostala žena sama.
Rusi zmizli tak rýchlo, ako sa objavili.
Zhrbená, bezmocná, sotva stojaca na nohách, Olena sa začala vracať k sebe. Musela nájsť spôsob, ako zachrániť Katju. Už to nebol len inštinkt, ale celá jej duša.
Cestou, akoby v bezcitnom dave, žena zazrela úzku, tmavú uličku. Skôr než si uvedomila, čo robí, vkročila tam, zakrývajúc si tvár rukami. Vedela, že jej svet už nikdy nebude taký ako predtým.
---
Vonku stále snežilo. Ťažké, mokré vločky pomaly padali na strechy zničených budov Kyjeva, akoby si neuvedomovali, čo sa skrýva pod povrchom. V psychiatrickej nemocnici na okraji mesta vládlo ticho, prerušované len občasným klopkaním krokov a šuchotom papierov. Steny boli vyblednuté, sivé, a zápach dezinfekcie dráždil nos.
Mária sedela na nepohodlnej stoličke oproti lekárovi v bielom plášti. Už roky žila v Novom Meste nad Váhom, malom mestečku na západe Slovenska, kde viedla pokojný život s manželom a synom. Pred týždňom prijala telefonát, ktorý nikdy nechcela dostať.
– Je vo veľmi zlom stave – povedal lekár, nepozerajúc sa jej do očí. – Strata dieťaťa, násilie, ktorým si prešla… To je trauma, ktorú nemožno pochopiť bez toho, aby si ju človek sám prežil.
Mária prikývla, hoci v hrdle mala hrču.
– Hovorí o sebe, že je „prekliata“. Tvrdí, že všetko, čoho sa dotkne, sa mení na trosky. Že jej dcéra jej bola odobratá, lebo si sama nezaslúžila lásku. Typický obranný mechanizmus – vysvetlil. – Ale veľmi nebezpečný.
– A neexistuje nádej? – spýtala sa potichu Mária.
Lekár sa mierne oprel v kresle, spojil ruky.
– Nádej vždy existuje. Ale musíte vedieť, že Olena trpí posttraumatickou stresovou poruchou v najťažšej forme. K tomu prejavy ťažkej depresie, občasné disociačné stavy. Strata kontaktu s realitou. Pripomína to akýsi stupor – zamŕza, nereaguje. Iba niekedy... hovorí o dcére.
Mária sa zhlboka nadýchla nosom.
– Chcem ju vziať so sebou. K nám, na Slovensko.
– Je to nebezpečné. Pre ňu. Pre vašu rodinu.
– Viem. Ale nemôžem ju tu nechať.
Lekár si povzdychol.
– Je to vaše rozhodnutie. Len pamätajte, že to nemusí vyjsť.
Na chvíľu zmĺkli. Nakoniec lekár, akoby neochotne, dodal:
– Viete, že to nebol ojedinelý prípad?
– Čo?
– Unášanie detí. Podľa údajov ukrajinských a medzinárodných humanitárnych organizácií Rusi odviezli už viac ako 19-tisíc detí z okupovaných území. Oficiálne – „evakuácia“, „opatera“, „záchrana“. Ale v skutočnosti ide o nútenú rusifikáciu. Často bez vedomia rodín, bez možnosti kontaktu.
Márii sa zovreli päste.
– To je čisté zlo.
– Áno. A Olena to videla.
---
Izba Oleny bola svetlá, takmer príliš sterilná. Bielučké steny, biele závesy. Na parapete – len plastový pohár s vodou.
Mária vošla pomaly, nevediac, čo má očakávať.
Olena sedela na posteli, skrčená, s rukami omotanými okolo kolien. Mala na sebe nemocničnú košeľu, jej oči boli prázdne, akoby hľadeli cez steny, cez celý svet.
– Olena?
Žena sa ani nepohla.
Mária si sadla vedľa nej.
– Olena, som Mária. Tvoja teta. Pamätáš si ma?
Po dlhej chvíli Olena jemne prikývla.
– Prekliata… – zašepkala. – Všetko strácam. Všetko kvôli mne zomiera.
Márii sa do očí nahrnuli slzy.
– To nie je tvoja vina. To je vojna. To sú netvory, nie ty.
– Katja…
– Nájdeme ju. Sľubujem. Ale najskôr musíš prežiť ty.
Olena sa na ňu pozrela s náhlou intenzitou.
– Načo? Aby som sa znova pozerala, ako mi ju berú?
Mária neodpovedala. Namiesto toho ju silno objala, dovolila jej ponoriť sa do náručia. Olena sa nepohla. Ale ani ju neodstrčila. A to už bolo niečo.
---
O niekoľko dní neskôr, v chladné ráno, spolu nastupovali do vlaku smerujúceho na západ. Olena, zabalená do vlneného šálu, jej oči boli prázdne, akoby hľadeli cez steny, nekládla žiadne otázky.
Za oknom ubiehali zničené dediny, spálené stromy, zákopy.
Mária ju držala za ruku. Vedela, že to najťažšie ich ešte len čaká. No v hĺbke duše verila, že ak pre Olenu existuje šanca, tak práve tam – pri pokojnej rieke Váh, v malom mestečku, kde sa deti ešte hrajú na tráve a neskrývajú sa pred raketami.
Tam sa mal začať boj o znovuzískanie toho, čo vojna vzala.
