Na štvrtom poschodí starobylej budovy Fakulty európskych štúdií a verejnej politiky Univerzity Komenského, v miestnosti označenej číslom 4.17, sa niesol pach rozpúšťadla a mätového čaju. Izba bola prerobená z archívu — bez klimatizácie, s oknami, ktoré sa otvárali len do polovice. Všetci členovia študentskej organizácie „Priezor“ sedeli v polkruhu. Atmosféra bola napätá. Len Janko pôsobil pokojne, akoby túto tichosť dobre poznal.
Mal na sebe svoju obľúbenú mikinu slonovinovej farby a cez tenké sklá okuliarov mu blikali oči, v ktorých sa odrážalo svetlo projektora. Farebná stužka na krku — dúhový choker s kovovým krúžkom — bola viac než len módnym prejavom. V Bratislave, meste stále roztrieštenej identity, to bol akt odvahy.
— Nejde len o čísla, — povedal Janko a prepol na ďalší slajd prezentácie. Na obrazovke sa objavil graf zobrazujúci prepojenia energetických firiem s politikmi. — Ide o to, kto má právo rozhodovať o našej budúcnosti. A kto platí za ich mlčanie.
Ticho. Potom sa ozval hlas Leny, doktorandky filozofie:
— Vyzerá to ako klasický model klientelizmu, ako u Lukáča v 90. rokoch. Dejiny sa opakujú, len teraz máme WiFi a PR.
— Nie sú to len dejiny. Je to naša prítomnosť, — skočil jej do reči Tibor, syn robotníka z Hnúšte, študent sociológie. — Východoslovenské Energetické Konzorcium — počuli ste o nich? Vraj súkromná firma, ale v predstavenstve sedí bývalý minister a brat europoslankyne. A teraz podpísali tajnú zmluvu na dodávky s GazMostom. A všetko mimo kontroly parlamentu.
Janko pristúpil k tabuli a ukázal schému: dcérska firma v Česku, finančné toky cez Cyprus a na konci: EnerSys SK, firma duch v Žiline, prepojená s fondom Stella Capital, za ktorým stoja ľudia spojení s bývalým premiérom Vasiľom Krížom.
— Nemôžeme dovoliť, aby sa to stratilo v ďalšej afére, čo prejde ako búrka v Tatrách, — povedal potichu. — Máme dokumenty. Máme svedkov. Ale ak niečo unikne predčasne — všetko spália. Preto potrebujeme vašu diskrétnosť. Ak chcete, aby Kríž a jeho ľudia naozaj niesli zodpovednosť — musíme konať spoločne, múdro a trpezlivo.
Niekto si vzdychol. Potom sa ozvala Sára, študentka porovnávacej literatúry:
— Všetko mi to pripomína „Kroniku“ Jozefa Cígera Hronského. Ľudia žijú v tieni veľkých pánov, myslia si, že nemajú hlas. Ale my hlas máme. A musíme hovoriť.
— A čo ak nás nikto nebude chcieť počúvať? — spýtal sa Marek.
— Tak ich prinútime, — odpovedala Lena. — Tak ako smrek praská pod tlakom snehu, ale na jar vždy znova vyrastie. Aj my sme ako ten smrek. Možno mladý, ale hlboko zakorenený.
Janko sa jemne usmial. Pozrel sa na tváre prítomných. Videl v nich niečo, čo dlho v Bratislave nevidel — presvedčenie, že niečo sa dá zmeniť.
— Zbierame všetko. Robíme správu. Máme kontakt v denníku „Denný Rezonanc“ a rozprával som sa s ľuďmi od Kuciaka. Ak nie my, kto potom?
Na chvíľu zavládlo ticho. Potom sa hlasy zdvihli, najprv potichu, potom s razanciou, ako vlna narastajúcej búrky.
— „Hviezdne nebo nado mnou, morálny zákon vo mne“ — citovala Lena a hneď dodala: — To nie je Kant, to je Miłosz, ktorý dodal: „ale nebo býva príliš nízko a zákon príliš ticho“. — Pozrela sa po miestnosti. — Nechcem ďalší zákon šitý na mieru záujmom. Chcem zmysel. Chcem pravdu.
— A pravda je taká, — dodal Tibor a prešiel dlaňou po zničenom stole — že minister Kvetoslav Dragúň, ktorý vraj nemal nič spoločné s EnerSys, sa zúčastnil súkromného stretnutia predstavenstva v hoteli Grand Jasná. Je z toho záznam. Kto mu zabezpečil štátnu ochranu, keď to bolo civilné stretnutie?
Sára zvýšila hlas:
— Keď som čítala „Dom bez pána“ od Tatarku, udrelo ma, čo hovorí hlavný hrdina: „Kto mlčí, ten súhlasí.“ Ak budeme mlčať, sme súčasťou ich hry. Prestaneme byť pozorovateľmi a staneme sa spoluvinníkmi.
— Spoluvinníkmi, pretože sme nezdvihli hlas, keď oligarcha získal koncesiu na výstavbu turbogenerátora v biosférickej rezervácii Poľana, — dodal Viktor, študent ochrany životného prostredia. — Alebo keď Stella Capital získala 40% podiel v SE-DISTRIBÚCIA bez výberového konania. Ako v “Prípade pilota Pirxa” — nezlyhali stroje. Zlyhal človek.
— Zlyhal štát, — poznamenal Marek. — A vieš čo? Keď Kríž hovoril o “strategickej energetickej autonómii”, citoval Hegla. Lenže vytrhol to z kontextu. Nešlo o suverenitu, ale o moc nad rozumom.
Klara, doteraz mlčiaca študentka architektúry, vstala. V ruke držala kópiu faktúry:
— Toto je dôkaz. Zmluva na konzulting pre firmu Eruditus Consult, ktorej majiteľom je strýko hovorcu Ministerstva hospodárstva. Za „vypracovanie komunikačnej stratégie v problémových regiónoch“. 124 tisíc eur. A výsledok? Tri infografiky a spot s usmievajúcou sa rodinou pri vodnej nádrži v Gabčíkove. Za to by sa dala opraviť polovica internátu v Ružomberku.
Zavládlo ticho. Napätie viselo vo vzduchu ako prach v lúčoch projektora.
— V „Zabiť draka“ Lem hovorí, že boj s netvorom nie je len o odvahe, ale o nevyhnutnosti. A že najväčším ohrozením nie je zlo, ale ľahostajnosť, — zašepkala Lena. — Nemôžeme byť ľahostajní.
— Treba všetko skatalogizovať. Chronologicky. S menami, odkazmi, dokumentmi. Urobíme dve správy: internú, pre prokuratúru, a skrátenú — pre médiá. Neposkytujeme zdroje. Neposkytujeme mená svedkov. Musí to byť nepriestrelné, — hovoril Janko opäť pokojne.
— Kedy to zverejníme? — opýtal sa niekto z konca miestnosti.
— Keď skončíme. Nie skôr. A len všetci spolu, — odpovedal Janko. — Toto nemôže byť manifest. Toto musí byť dôkaz.
V miestnosti zavládol ruch. Niekto zapínal notebook, iný si fotil slajdy. V pozadí bzučala stará tlačiareň. Tiene na stenách tancovali ako v tieňovom divadle — pohyblivé, nervózne, skutočné.
Janko stál v strede tohto pohybu — nie ako vodca z ambície, ale z potreby.
Po všetkom, keď miestnosť vyprázdnela, pozrel sa von oknom. Nad strechami Starého Mesta prechádzal električka. V diaľke sa ligotala rieka Dunaj, akoby pripomínala tú druhú — Váh — a malé mestečko, z ktorého pochádzal.
Tam bolo všetko jednoduchšie. Ale tu, v Bratislave, sa začínal skutočný boj.
---
Bratislava ticho dýchala. Za oknom internátu na ulici Mlynská dolina, kde denný študentský život pulzoval a večer sa menil na intímny polšepot, sedel Janko pri písacom stole. Izba bola malá — polica s knihami, záclona s geometrickým vzorom, lampička s mliečnym sklom, ktorá vrhala teplé svetlo na jeho zošit.
Na stene visela fotografia jeho rodnej doliny, rieky Váh vinúcej sa medzi poľami a tieňmi hôr. Vedľa nej — lístok s úryvkom básne Ivany Hostovej: „Slovo je mostom medzi tichom a telom.”
Janko sa sklonil nad zošitom. Pero sa šmýkalo po papieri ako dlane po koži, zanechávajúc atramentové stopy:
„Píšem ťa v jazyku noci,
kde každé slovo chladne
na hranici kože a sna.
Tvoje boky sú čiarkou
vo vete, ktorú nechcem ukončiť.“
Zrazu sa za jeho chrbtom ozvalo tiché cvaknutie zámky. Dvere sa pomaly pootvorili. Janko sa nemusel otočiť. Poznal tú vôňu — jemne korenistú, s nádychom tabakového dymu, hoci jeho partner nefajčil. Bola to vôňa pokožky po daždi a bieleho trička ledabolo prehodeného cez ramená.
— Zasa píšeš? — opýtal sa hlas, hlboký, nežný.
— Vždy, keď neviem zaspať, — odpovedal Janko, bez toho, aby odtrhol zrak od papiera.
Matej zatvoril dvere a potichu pristúpil. Jeho dlaň spočinula na Jankovom pleci, teplá, istá. Potom sa presunula pozdĺž krku, zastavila sa na chokeri. Palcom sa dotkol kovového krúžku.
— Ešte ten verš nedokonči. Napíš ho na mňa.
Janko sa pomaly otočil. V jeho očiach, stále osvetlených žiarou lampy, sa odrážala Matejova tvár — pokojná, ako hladina vody, v ktorej sa zrkadlí nebo pred búrkou.
Matej sa sklonil a pobozkal ho na čelo, potom na líce. Zišli nižšie — na úroveň postele, ktorá znelo povedome vŕzgavo. Matraci bol príliš mäkký, deka nie celkom čistá, ale na tom nezáležalo. Janko sa dotkol jeho pier bruškami prstov — akoby skúmal, či ešte existujú hranice medzi telom a slovom.
Matejovo tričko skĺzlo na podlahu. Tiene tancovali po stenách, akoby sa pokúšali zapísať ich dotyk do nezrozumiteľného jazyka. Jankove prsty kreslili verše na hrudi milenca, zastavujúc sa na krivkách, ktoré poznal naspamäť.
— „Tvoje boky sú čiarkou…“ — zašepkal. — Vo vete, ktorú nechcem ukončiť.
Matej odpovedal len povzdychom, ktorý znel ako súhlas. Ako báseň bez rýmu, no s dokonalým rytmom.
Ich telá hovorili namiesto nich — šepkali, prerušovali sa, vracali k sebe. Každý pohyb bol ako verš — raz náhly, inokedy nežný, zavesený v čase.
Keď potom ležali vedľa seba, pokojne dýchajúc, Janko siahol po pere a mimovoľne zapísal na zadnú stranu papiera jednu vetu:
„Niektoré básne sa píšu na papier, iné — na telo, ktoré miluješ.“
Matej ho silnejšie objal, s tvárou ukrytou v jeho vlasoch.
Bratislava mlčala za oknom. Vnútri, medzi svetlom a tieňom, dozrievalo niečo viac než báseň.
