Košice, 17. marca 2024, 5:45 ráno
Súmrak sa len začal prebúdzať nad východným obzorom a na mesto Košice sa snášala jemná zlatá svetlosť. Ulice boli stále tiché, len sem-tam prešlo auto alebo bolo počuť vzdialený spev ranných vtákov. Na košickej železničnej stanici sa už deň začínal, pracovníci sa pohybovali s precíznou efektivitou tých, ktorí strávili svoje životy na koľajniciach.
Michal Šimek, mladý a energický muž vo veku dvadsaťsedem rokov, kráčal po depote s nonšalantným vystupovaním, ktoré bolo súčasťou jeho uniformy. Jeho modré oči sa leskli zvyškom spánku, ale úsmev na jeho tvári bol plne prebudený. Pozdravoval každého, koho stretol, kývnutím alebo zamávaním, jeho prítomnosť zdvihla náladu v inak rutinnom rannej prostredí.
„Dobré ráno, Michal!“ zakričal Karol, starší sprievodca, ktorý pracoval na železnici dlhšie, než žil Michal. Držal si v ruke poškodený kovový hrnček, ktorý sa zdalo byť starý ako on sám.
„Dobré ráno, Karol,“ odpovedal Michal hlasno a veselým tónom. „Povedal som ti niekedy o tom, ako som sa takmer dostal do Slovenskej spravodajskej služby? Povedali, že potrebujú niekoho s nervami z ocele a reflexmi mačky. Prírodzene, pomysleli na mňa.“
Karol sa zasmial a zakrýval si hlavu. „Ach, Michal, máš viac príbehov než knižnica. Ale musím sa opýtať, sľúbili ti športový automobil ako bonus k novému špionážnemu zamestnaniu?“
„Nie,“ Michal sa usmial a naklonil sa k nemu s dôvernosťou. „Povedal som im, že som príliš zaneprázdnený šoférovaním vlakov a lámaním sŕdc.“
Jana, jedna z vlakových sprievodkýň, ktorá prechádzala okolo, zachytila poslednú časť a s úsmevom zakrývala oči. „Skôr lámaním sľubov, Michal. Lepšie buď opatrný, inak ťa raz jeden z týchto príbehov dobehne.“
Michal sa zasmial a poslal jej wink. „No tak, Jana, vieš, že som len rozprávač. Okrem toho, kto iný by ťa na týchto dlhých cestách bavil?“
Jana zakrývala hlavu, ale v jej výraze bola náklonnosť, keď pokračovala v ceste. Michal ju sledoval, úsmev mu ostával na tvári. Mal spôsob, ako sa ľuďom zapáčiť, prirodzené čaro, ktoré pritiahlo ostatných k nemu, aj keď vedeli, že by nemali veriť všetkému, čo hovoril.
Keď sa blížil k nástupišti, kde čakal jeho vlak, jeho myšlienky sa začali túlať. Neformálne rozprávanie s kolegami bolo vítaným rozptýlením, ale nemohlo úplne potlačiť temnejšie myšlienky, ktoré ho v poslednej dobe mučili.
Vyskočil do kabíny lokomotívy, známy hum vnútra ho privítal ako starého priateľa. Ovládanie sa cítilo prirodzene pod jeho rukami a prešiel kontrolami pred odchodom takmer automaticky. Ale zatiaľ čo tak robil, jeho myseľ sa vrátila k rozhovoru, ktorý mal včera večer - k jednému, čo na neho ťažko doliehalo.
Lenka, jeho milenka z Bratislavy, mu oznámila bombu. Bola tehotná. Tieto slová doňho udrhli ako nákladný vlak, berúc mu dych. Pokúšal sa presvedčiť ju, aby zvážila potrat, ale Lenka bola neoblomná. Chcela si dieťa nechať, ich dieťa. Táto myšlienka v ňom vzbudila zvláštnu zmes strachu a zmätku. Už bol ženatý s Katarínou, ženou, ktorú mu rodičia prakticky vybrali. Pochádzala z dobre situovanej rodiny v Banskej Bystrici, spojenej s prominentným politikom. Bol to dobrý výber, rozumný výber, ale nie taký, ktorý bol urobený z lásky.
Katarína bola všetkým, čím Lenka nebola - rezervovaná, slušná, dokonalá manželka v očiach jeho rodiny. Ale medzi nimi nebola žiadna vášeň, žiadny oheň. To bolo niečo, čo našiel s Lenkou, históričkou na Univerzite Komenského, ktorej divoký duch a nepredvídateľná povaha ho pritiahli od momentu, keď sa prvýkrát stretli.
Stále si dokázal predstaviť jej tvár zmáčanú slzami, jej hlas triasol, keď mu povedala, že by nemohla - nemohla - zbaviť sa dieťaťa. A teraz, keď sedel v kabíne vlaku, jeho ruky sa pevne držali ovládania, Michal cítil pichnutie viny, jedno, ktoré nechcel uznať, ale nemohol úplne ignorovať.
„Michal, zase sa zamýšľaš,“ ozval sa hlas Vlada, jeho spolujazdca, prerušujúc jeho myšlienky. Vlado bol vo svojich štyridsiatych, skúsený železničný pracovník, ktorý videl všetko. Keď Michal prvýkrát začal, vzal ho pod svoje krídla a učil ho základy práce.
„Prepáč, Vlado,“ Michal odpovedal, nútiac sa sústrediť. „Len som premýšľal o... veciach.“
„Veciach, hovoríš?“ Vlado sa usmial a zdvihol obočie. „Nenechaj, aby ťa tie veci vyrušovali pri práci. Dnes máme dlhú cestu a potrebujem ťa tu so mnou, nie niekde v oblakoch.“
„Áno, áno,“ povedal Michal s mávnutím ruky, ale s úsmevom. „Som tu.“
Vlak pomaly vyrazil zo stanice, kolesá klepali po koľajniciach s rytmickým úderom, ktorý zvyčajne pomáhal Michalovi sa sústrediť na prácu. Krajina vonku sa začala prebiehať - polia sa práve prebúdzať pod ranným svetlom, malé dedinky stále zahalené v tichu úsvitu. Ale Michalova myseľ odmietala stíchnuť. Nemohol prestať myslieť na Lenku, na život, ktorý v nej rastie, a na chaos, do ktorého sa dostal.
Čo mal robiť? Nemohol jednoducho odísť od Kataríny, od života, ktorý spolu budovali, aj keď bol postavený viac na očakávaní než na láske. Ale nemohol ani opustiť Lenku a ich dieťa. Myšlienka viesť dvojitý život, klamať všetkých okolo seba, napĺňala ho pocitom hrôzy, ktorého sa nemohol zbaviť.
Keď vlak zvyšoval rýchlosť a krajina prebiehala v rozmazanej scéne, Michal sa pokúšal odtlačiť tieto myšlienky na bok. Toto bola jeho práca, jeho zodpovednosť, a nemohol si dovoliť, aby osobné problémy zasahovali do nej. Ale bolo to jednoduchšie povedať, ako urobiť.
Vlado, cítiac Michalovu roztržitosť, sa na neho pozrel. „Vieš, Michal, čokoľvek ťa trápi, mal by si to vyriešiť skôr, než to vyrieši teba.“
Michal sa na neho prekvapene pozrel, ohromený pohľadom staršieho muža. „Len je to... je to komplikované.“
„A kedy to nie je?“ Vlado odpovedal s jemným úsmevom. „Ale musíš mať čistú hlavu, keď si na trati. Ľudia na nás spoliehajú, že ich bezpečne dostaneme tam, kam potrebujú.“
„Viem, viem,“ Michal prikývol. „Vďaka, Vlado.“
Na chvíľu sa mu podarilo sústrediť sa len na prácu, na upokojujúcu rutinu ovládania vlaku a známe obrazy a zvuky, ktoré ho obklopovali počas cesty. Ale potom, akoby sa osud sám rozhodol zasiahnuť, všetko sa v okamihu zmenilo.
Výbuch bol náhly a násilný, ohlušujúci rachot, ktorý roztrhol vlak, roztrieštil kovové vozne a poslal ich letiace mimo koľaje. Sila výbuchu Michala vrhla na ovládaciu konzolu a na krátky, desivý okamih sa svet premenil len na oheň, dym a chaos. V ušiach mu hučalo od zvuku výbuchu a jeho pľúca naplnil štipľavý zápach horiaceho kovu a oleja, ktorý mu sťažoval dýchanie.
V tých posledných chvíľach, keď sa kabína okolo neho zrútila a svet zhasol, Michalove posledné myšlienky nepatrili Kataríne, Lenke, ani dieťaťu, ktoré nikdy nepríde na svet. Myslel na svojich rodičov, na život plný príbehov, poloprávd a nesplnených snov. V mysli mu ešte naposledy zaznel smiech jeho kolegov, a potom už zostalo len ticho.
