Vietor kvílil cez vrcholy Tatier, unášajúc víry snehu, ktoré sa ligotali v bledom zimnom svetle. Svahy, zvyčajne pokojné a majestátne, sa dnes stali scénou neviditeľného napätia, cíteného v mrazivom vzduchu. Dvaja mladí nemeckí dôstojníci, Ernst a Wilhelm, stáli bok po boku na okraji lyžiarskej trate, s lyžami zapichnutými do tvrdej vrstvy snehu. Vedľa nich Greta, Wilhelmova snúbenica, nervózne upravovala rukavice, jej pohľad preskakoval z jedného na druhého.
Prišli do Tatier, aby utiekli pred vojnou, nadýchali sa čerstvého horského vzduchu a zabudli, aspoň na chvíľu, na hrôzy konfliktu. No aj tu, v tomto idylickom prostredí, ich neúprosne dostihli tiene ich činov a vojnová realita.
Ernst, vysoký a štíhly, s ostrými a prísnymi črtami tváre, bol z nich dvoch vážnejší. Jeho prenikavé modré oči len zriedka prezrádzali emócie, keď sa díval na zasneženú krajinu. Wilhelm mal naopak jemnejšie črty, takmer detské, aj keď váha vojny ho už dávno pripravila o teplo úsmevu. Na Gretu hľadel s obdivom hraničiacim s posadnutosťou, no jeho výraz tváre počas dňa postupne potemnel.
Trojica strávila hodiny spoločným lyžovaním, ich smiech sa ozýval medzi horami, ale pod povrchom bublali skryté napätia. Teraz, keď stáli na vrchole mimoriadne strmého svahu, ticho medzi dvoma mužmi sa stávalo neúnosným.
Greta sa pokúsila prelomiť napätú atmosféru neistým hlasom:
„Nie je to nádherný výhľad? Mali by sme sem chodiť častejšie, po...“
„Po tom, ako vyhráme vojnu?“ prerušil ju Wilhelm trpkým tónom, prekvapujúc Gretu ostrým zafarbením svojich slov.
Ernstove oči sa trochu prižmúrili, keď sa otočil k Wilhelmovi.
„Áno, po tom, ako vyhráme vojnu,“ odpovedal pevným hlasom. „Zatiaľ sa musíme sústrediť na to, čo je najdôležitejšie.“
Wilhelm sa cynicky zasmial.
„Najdôležitejšie? Máš na mysli masakry? Ničenie dedín? Popravy nevinných?“
Greta vytreštila oči a jemne položila ruku na Wilhelmovo rameno, ale on ju prudko odstrčil.
"Stal si sa veľmi zatrpknutý, Wilhelm," odpovedal Ernst chladne. "Vízia Führera..."
"Do čerta s víziou Führera!" zavrčal Wilhelm, jeho hnev teraz zjavný. "Hovoríš o víziách, Ernst, ale všetko, čo vidím, je krv. Krv na našich rukách, na našich topánkach. A ty... hovoríš o tom, akoby to bol nejaký slávny osud."
Ernstova tvár stuhla.
"To je náš osud. Nemecko si berie, čo mu patrí. Nižšie rasy..."
"Dosť!" zakričal Wilhelm, jeho hlas sa ozýval medzi zasneženými vrcholmi. "Takto si to vysvetľuješ? Nazývaš ich nižšou rasou? Znižuješ ich na podradných ľudí, aby si mohol pokojne spať v noci?"
Greta sa postavila medzi nich, jej hlas sa triasol.
"Prestaňte, obaja! Toto nie je ani čas, ani miesto na takéto rozhovory. Sme tu, aby sme..."
"Aby sme čo, Greta?" prerušil ju Wilhelm, obrátiac teraz svoj hnev na ňu. "Aby sme predstierali, že je všetko v poriadku? Že sme len šťastný pár na dovolenke?"
Ernstove oči spočinuli na Grete, v jeho pohľade na chvíľu zablysla majetnícka iskra.
"Možno má Wilhelm pravdu, Greta. Možno by si mala vedieť, čo naozaj myslí, čo naozaj urobil."
Wilhelm sa obrátil k Ernstovi, v jeho očiach sa objavila zúrivosť.
"Čo tým myslíš?"
Na Ernstovej tvári sa objavil krutý úsmev.
"Mám na mysli, môj drahý priateľu, že možno je čas prestať predstierať. Viem, čo si urobil, Wilhelm. Viem všetko o listoch. O Grete."
Wilhelm zbledol.
"Ty... klameš."
Ernst pomaly pokrútil hlavou, jeho úsmev sa ešte rozšíril.
"Nie, Wilhelm. Neklamem. Greta, povedz mu."
Gretaine oči nervózne preskakovali medzi mužmi, plné paniky.
"Ernst, prosím ťa, nerob to..."
"Povedz mu!" zavrčal Ernst, jeho hlas bol ostrý ako bič.
Greta zaváhala, v jej očiach sa objavili slzy.
"Wilhelm... ja... prepáč..."
Wilhelm ustúpil, akoby dostal úder.
"Ty... bola si s ním?"
Greta vybuchla v plač.
"To bola chyba, Wilhelm, prisahám ti. Myslela som si, že ty..."
"Že čo si si myslela?" Wilhelmovi sa zlomil hlas. "Že som mŕtvy? Že som sa už stratil v tejto vojne?"
Ernst sa na nich pozeral s chladnou spokojnosťou, vidiac, ako sa vzťah ženy, ktorú túžil, a priateľa, ktorým pohŕdal, rozpadá pred jeho očami. Jeho pohľad putoval k svahu, kde sa cesta rozdeľovala na dve, z ktorých jedna viedla k strmej priepasti.
"Rozhodnime to ako muži," povedal ticho a hrozivo. "Uvidíme, kto zíde dole rýchlejšie."
Nečakal na odpoveď, Ernst sa vrhol na svah, jeho lyže presne presekávali sneh. Wilhelm zaváhal len na okamih, potom sa pustil za ním, poháňaný zúrivosťou a zúfalstvom.
Zjazd bol nebezpečný, cesta sa zužovala, kľukatila sa medzi skalnými výstupkami a hustými stromami. Ernst sa rútil dopredu, jeho pohyby boli presné a pokojné. Wilhelm, ovládaný hnevom, sa nepozorne približoval k nemu.
Keď sa blížili k rozdeleniu, Wilhelm náhle pochopil Ernstove úmysly. Viedol ho priamo k priepasti. Wilhelm zúfalo skúšal spomaliť, hľadajúc únikovú cestu z smrteľného kurzu, ale bolo už neskoro. Ernst sa pozrel za seba, s krutým úsmevom na perách, než zmizol za okrajom.
Wilhelm vykríkol, nasledujúc ho. Svet okolo neho sa rozmazal, keď padal do priepasti. Obaja zišli po strmom svahu, prešmykujúc sa cez sneh a ľad, až sa nakoniec zastavili v hlbokej priepasti, obklopení ľadovými stenami, ktoré pripomínali mreže väzenia.
Nastalo ťažké ticho, prerušené len ich prerývaným dychom. Ernst zastenal, držiac sa za bok, jeho tvár sa krútila bolesťou. Wilhelm, boľavý po páde, sa s ťažkosťami pokúšal postaviť.
"Sme uväznení," zašepkal Wilhelm, horúčkovito hľadajúc východisko. "Greta... Greta privedie pomoc."
Ernst sa zasmial horko a pusto.
"Pomoc? Naozaj si myslíš, že sa sem vráti po nás? Po teba?"
Wilhelm mu hodil nahnevaný pohľad.
"Zavri sa, Ernst. Toto nie je čas na..."
"Ó, naopak," zasyčal Ernst. "To je ideálny moment. Vidíš, Wilhelm, vždy som ťa nenávidel. Teba a tvoje úbohé ideály. Myslíš si, že si taký lepší, však? Taký spravodlivý, taký čistý."
Wilhelm pokrútil hlavou, pokúšajúc sa upokojiť.
"Si blázon, Ernst. Musíme spolupracovať, ak sa odtiaľto chceme dostať."
Ale Ernst ho nepočúval. Jeho oči žiarili nebezpečným leskom, keď sa naklonil k Wilhelmovi.
"Vieš, aké je ľahké zabiť, Wilhelm? Cítiť, ako život vychádza z človeka, počuť jeho prosby?"
Wilhelm ustúpil, vydesený.
"O čom to hovoríš?"
Ernst sa usmial chladne.
"Robil som veci, ktoré si ani nedokážeš predstaviť, Wilhelm. A miloval som každú chvíľu. Kriky, krv... moc. Vieš, aký je to pocit? Mať niekoho život vo svojich rukách a stláčať, až nezostane nič?"
Wilhelm pocítil, ako sa mu zovrel žalúdok, a nevoľnosť v ňom rástla s každou sekundou.
"Si monštrum, Ernst."
"A ty? Čím to teba robí?" odpovedal Ernst. "Nie si lepší. Si jednoducho príliš slabý, aby si to priznal."
Slzy hnevu a frustrácie naplnili Wilhelmove oči.
"Ja som to nikdy nechcel. Nikdy som nechcel toto všetko," odpovedal trasúcim sa hlasom.
"Ale urobil si to, Wilhelm," zašepkal Ernst s jedom v hlase. "Urobil si to, a páčilo sa ti to. Rovnako ako sa mi páčilo byť s Gretou."
Tieto slová v Wilhelmovi niečo prelomili. Zachvátila ho divoká zúrivosť. Vrhol sa na Ernsta, jeho ruky sa zovreli na krku bývalého priateľa.
"Ty darebák!" zakričal Wilhelm, jeho hlas sa ozýval od ľadových stien priepasti. "Zobral si mi všetko!"
Ernst bojoval, snažiac sa chytiť dych, jeho oči sa rozšírili pod náporom Wilhelma.
"Áno," vydýchol ledva počuteľne. "A... urobil by som to... znova... bez zaváhania..."
V poslednom úsilí sa Ernst pokúsil oslobodiť, ale opustili ho sily. Jeho oči sa obrátili, jeho telo ochablo, bezvládne. Jeho ústa zmodrali od chladu a nedostatku vzduchu.
Wilhelm strnul na mieste, jeho ruky stále zvierali Ernstov krk. Uvedomil si, čo práve urobil. Náhle ho pustil, jeho oči sa rozšírili hrôzou. Klesol na kolená do snehu, chvejúc sa, keď nekontrolovateľne vzlykal. Váha jeho činu — vraždy bývalého priateľa — ho pritlačila ako lavína.
O niekoľko chvíľ neskôr sa ozvali hlasy. Krik prichádzajúci zhora zo štrbiny. Bola to Greta, ktorá zúfalo volala a viedla skupinu záchranárov k nim. Ale pre Wilhelma už bolo neskoro.
Keď sa záchranári konečne dostali na ich úroveň, Wilhelm sedel v snehu, držiac Ernstovo mŕtve telo, a jeho tvár niesla stopy viny a zúfalstva. Greta sa k nemu vrhla, slzy jej tiekli po lícach.
„Wilhelm!“ skríkla, kľačiac pri jeho nohách. „Bože, čo sa stalo?“
Ale Wilhelm neodpovedal. Zíral na Ernstovo telo, jeho oči boli prázdne, bez výrazu. Skupina záchranárov pomaly pristúpila, aby odniesla telo, ale Wilhelm ho nechcel pustiť. Jeho ruky zvierali mŕtveho priateľa, akoby sa snažil zachytiť niečo, čo už navždy stratilo hodnotu.
„Pusti ho, Wilhelm,“ zašepkala Greta, snažiac sa ho priviesť späť do reality, ale jej hlas sa ozýval ozvenou v ľadovej prázdnote.
Nakoniec sa záchranárom podarilo odniesť Ernsta, ale Wilhelm zostal nehybný. Greta sa ho snažila utešiť, no on ju jemne odsunul, akoby ho dotyk jej rúk pálil. Hory teraz pôsobili mlčanlivo, jedinečné svedkyne tejto krvavej tragédie.
Keď napokon opustili Tatry, Wilhelm vedel, že nič už nikdy nebude také isté. Vojna mu vzala priateľa, česť a teraz aj dušu. Keď sa vzďaľovali od zasnežených vrcholov, Wilhelm pochopil, že ani sneh, ani plynúci čas nezmyjú krv z jeho rúk.
