Každý deň kráčam iným a rozdielnym krokom. Je to podmienené momentom môjho vlastného zobudenia . Pamätám sa na to ako jedno ráno si ospalo a pomaly , čiastočne aj pospevujúc a mysliac na to, čo ma čaká, razím cestu mojou ulicou.
Pamätám sa aj na to, keď letím ako ten najväčší blázon ulicami mesta - ako maratónsky bežec, ktorý zvádza boj s vlastným časom vidiac jasný cieľ pred sebou. Pri takomto behu si uvedomíte len jediné, že spomaliť ho môže len, či už bezvýznamná alebo významná udalosť z predchádzajúceho dňa , ktorá ovplyvnila váš život .
Keď sa tak zamýšľam nad tým , nie je to len o fyzikálnych zákonoch a vytrvalosti: či už bežíš veľmi rýchlo alebo pomaly padajúc od únavy. Je podstatné to, že nekráčaš ale bežíš .
Vraví sa, že pomaly ďalej zájdeš, ale veľakrát vychádzajúc z vlastnej životnej skúsenosti si neuvedomujem za krátky čas vzdialenosť, ktorú prebehnem . Nevraciam sa na začiatok cesty spätným pohľadom . Pozerám sa len dopredu upierajúc svoj pohľad na cieľ , ktorý sa nám zdá stále bližšie a bližšie .
Zastavím sa či nie - premýšľam sám nad svojím rozhodnutím - ale keď si uvedomím, že som na ceste, na ktorej som chcel stáť už dávnejšie, o to rýchlejšie sa ešte rozbieham, aj keď radšej by som bežal ranným jarným mestom zaliatym lúčmi jarného, ešte zubatého slnka .
Po šťastných jarných kilometroch na bicykli už len pomaly niekam prichádzajúc v dobrej nálade , absolútne nezničený ničím iným len únavou po namáhavom teréne , vyžarujúc radosť navôkol, by bolo kráčať určite ľahšie. Netreba zabudnúť, že je však november. Primŕza a ranné hmly sú čoraz hustejšie . Čím sú dni menej sladké tým viacej si ráno kávu treba osladiť .
Polovica cesty je za mnou. Chýbajú len posledné kroky a posledné skoky do cieľa . Znovu sa zastavím a poviem si : „Tu na tejto ceste som stál už včera. Ale dnes tu nie som sám pre seba."
Následne spomínam na tohtoročné druhé ročné obdobie v roku , a to jar. Túlam sa karpatskými vrcholmi a dolinami . V meste už vládne jar a ľudia si vychutnávajú slnečné dni . Ja zdolávam s naloženým batohom skalnaté kopce, kde sa ešte len topí sneh a vládne čiastočne zima . Za každým krokom podmieneným aj vlastnou únavou si poviem: „Už ma čaká len to dobré." Od hrebeňa kopca ma delí len pár metrov a od momentu, na ktorý čakám len zopár dní .
Prichádza máj a obdobie prudkých dažďov . Raz prudko prší a cítime dopad kvapiek vody na čelo, inokedy zas svieti slnko . Ale po búrke vždy nastávajú chvíle ticha a počas obdobia sucha dúfame, že zas zaprší.
Stojím na brehu jazera a uvedomujem si situáciu, že rád by som skočil do vody a začal plávať . Naokolo prechádzajú po oblohe oblaky . Veľakrát sa nechávame uniesť pohľadom na ne a ten pohľad nás odnesie z reality niekam inam . Niekedy si prezeráme viacerí ľudia ten istý oblak a nechávame sa uniesť preč z reálneho sveta.
Oblaky nás nesú dokiaľ nezahrmí a nezablýska sa. Vtedy to naše krídla zrazí k zemi.
A vtedy si uvedomíme a prajeme si len to, aby naše spomienky odišli z hlavy a rozplynuli sa ako oblaky .
Dnes ráno 29.11.2010 som si čítal jednu veľmi dlhú knihu , ktorú tvorí veľmi veľa viet, aj keď nie dlhých a zložitých viet. Občas takú vetu tvoria len štyri písmenká . Ja som si prečítal každú vetu, každé slovo a nad každou som sa zamyslel. A vtedy som si uvedomil len jedno - že čas nedokážem vrátiť. Treba bežať , stanoviť si nové ciele a nové motivácie a vydať sa novými cestami či smermi.
Tento článok venujem vám všetkým, čo ste si ho prečítali a zároveň vám prajem na ceste, ktorou kráčate alebo bežíte, veľa úspechov a najmenej prekážok.
A keď na ne narazíte, obzrite sa navôkol a zamyslite sa .
Sú tu tiež ďalší ľudia a ak im pomôžete prekonávať prekážky, bude sa Vám bežať ľahšie.
V Bratislave 29. novembra 2010
