Tento úžasný vtip som prvýkrát čítal ako 8-ročné decko a potom niekoľko krát v nesmrteľnej knihe 1000 a jeden vtip od Jána L. Kalinu.
Tak teda kamarádi: budíme sa aj my, dneska vo svojich súkromných nemocniciach (lebo každá posteľ je v podstate svojim spôsobom zotavovňou) a ja sa pýtam jakpak to vlastně bylo? Ty vole! Vtedy v auguste...
Tatko tvrdí, že ako pätnásťroční s kamarátmi stáli na moste a na prechádzajúce tanky spriatelených vojsk kričali: „To si zapamätáme vy k***y!“ (kto by náhodou nevedel tak to neboli iba Sovieti ale aj verní spojenci Československa: Bulharsko, Poľsko a Maďarsko (ako aj pred II.svetovou však vy dvaja? Ako povedal František Filip Bajgar: „Nič nové pod nebom.“ alebo ako povedal Mark Twain „História sa neopakuje iba sa často rýmuje.“ ).
Celkovo mám na tieto prudké udalosti pohľad pozorovateľa z budúcnosti (dokumenty, články, rozprávanie). Dubčeka, Smrkovského a ľudí na strane socializmu z ľudskou tvárou považujem za ultimátnych hrdinov. Biľaka a jeho bandu za prisluhovačov a zradcov.
Ľudsky sa ale na to dá pozrieť aj trošku inak: každý z menovaných zastával názor, ktorému pravdepodobne veril. Politicky a hlavne z pohľadu diplomacie nemala ČSSR vlastne kam manévrovať.
Vyjadrenie amerického poverenca (tuším veľvyslanec USA v OSN, každopádne najvyššia šarža v US diplomacii vo veciach Ost Bloku) predstavuje diplomatický alibizmus hodný umiestnenia na nástenku: „Postoj Ameriky k prípadnej intervencii armád ZSSR a ich spojencov do Československa je, že USA a NATO nechcú byť zaťahované do záležitostí Československa.“ V zátvorke: nepýtaj sa ma prosím ťa, z tejto tvojej otázky som sa nechtiac dostal do malebných slovenských dediniek Rozpaky a Pomykovo
Pre vysvetlenie: vtedajší prezident Lyndon Johnson mal čo robiť s PR pre nedávno ukončenú (neúspešnú) vojnu vo Vietname, to za prvé.
A za druhé USA mali pred sebou diplomatický rébus v podobe rokovaní ohľadom budúceho podpisu dohody SALT so Sojuzom. Nie je sa čomu diviť, štát veľkosti Hondurasu aj keď regionálne významný Amerike nestál za to.
Čo sa týka Európy v západných krajinách (najmä vo Francúzsku) prebiehali v tom čase masové nepokoje, štrajky, zrážky študentov s políciou a ozbrojenými silami, rozbíjali sa ulice, horeli autá a podobné funky vecis.
Takže sme v tom ostali sami presne tak isto ako v 38-om po Mníchove.
Brežnev, chudáčisko s dvomi strojčekmi na srdci (francúzskej výroby), ako vedúci zajateckého tábora štátov s pracovným názvom Rada vzájomnej hospodárskej pomoci nemohol dopustiť eskaláciu Pražskej jari. Československo bolo tŕňom v päte alebo lepšie povedané v oku Moskvy. Územie ČSSR bolo strategicky významným priestorom. A skutočnosť, že v každom spriatelenom štáte okrem nás udržiavali Sovieti svoje posádky a z čs územia boli krátko po vojne súdruženkovia osloboditelia vypoklonkovaní.
Z vojenského hľadiska je neprípustne nekontrolovať územie spojeneckej krajiny (všakže NATO?). Tým pádom „najkultivovanejší barak v lágri“ musel podstúpiť toto pomilovanie.
Celý nápad pochádza z Moskvy samozrejme. Na ospravedlnenie vojenských zložiek treba zdôrazniť, že ani samotní generáli nevedeli do poslednej chvíle o plánoch úzkeho sovietskeho vedenia. Poľské, maďarské a sovietske zbory iba nacvičovali manévre 8-20 kilometrov od hraníc. (Poliaci s kódovým označením „Búrka“)
Alexander Dubček bol miláčikom celého národa. Nemohol byť odstránený. Len bol postupne odsúvaný z obrazu. Vedenie KSČ bolo pomaličky potichučky kádrovo obmenené... A nastala normalizácia, do ktorej, predpokladám, sa narodila väčšina čitateľov (aj) tohto článku.
Pre zaujímavosť:
Invázia mala kódové označenie „Dunaj“.
Na našej strane umrelo 108 ľudí a viac ako 500 bolo zranených.
Chladnokrvne zabitý a odstránený zárodok (možno) lepšieho riešenia politického systému dnes už nikto neoplakáva.
Vtipom som začal a aj končím: Zaslúžilý funkcionár okresnej komunistickej strany za bývalého režimu leží na smrteľnej posteli. Naľavo, napravo okolo seba kopec šanónov a spisov na podpísanie, ľudí na odpísanie. Príde ho navštíviť krajský predseda strany. Ošetrujúci lekár ho upozorňuje: „Súdruh, vyložene vás žiadam aby ste sa vyvaroval riešenia akýchkoľvek politických alebo pracovných záležitostí.“ Predseda si sadne na kraj postele, položí mu ruku na plece a s bodrým úsmevom vraví: „Tak čo súdruženko? Umierame? Umierame?“
