...symbolicky uzatvára, čo vlastne? Uvažoval som nad tým, čo by asi tak náhla a tragická smrť nielen jeho ale aj jeho spoluhráčov a posádky lietadla mohla hneď v prvej chvíli asi tak znamenať. V prvej chvíli, hodinách a dňoch asi tak-nič (pokiaľ nie ste jeho príbuzní, alebo blízky priatelia-prijmite moju úprimnú sústrasť).
Zostane iba taký zvláštny pocit. Pocit-nepocit. Pocit prázdnoty.
Pre fanúšikovskú obec, do ktorej sa zaraďujem aj ja (tým chcem vyňať ľudí, ktorí ho skutočne poznali a vnímajú jeho skon úplne inak) sa začne po prvých hodinách vzájomného oznamovania si tejto správy, ktoré má väčšinou nasledovný priebeh:
,,Počuj počuj! Demitra sa zabil!"
,,Kukám to akurát."
,,To je v p...!"
,,To teda je!" atakďalej, prázdne frázy s nádychom senzácie, ktorú šíri každý ako poplašnú správu, lebo to sa predsa musí dozvedieť úplne každý/á.
Vynárajú sa spomienky na jeho večne bosú hlavu, neskôr ozdobenú pohladením od puku z hokejky spoluhráča. Každý si pamätá jeho húževnatosť, tvrdosť, techniku a nasadenie. Keď si spomeniem na jeho tvár po poslednom zápase v slovenských farbách cítim mrazenie na krku. Nepoznal som ho osobne ale tvrdím, že tie slzy neboli hrané, ani neboli vtlačené do očí tak trochu nasilu ako keď stojíte na pohrebe príbuzného, ktorého ste ani nepoznali, ale akosi by sa to patrilo. Boli to slzy tvrdého trenčianskeho vojaka, ktorý práve s ťažkým srdcom opúšťa svoju posádku, ktorej bol stále verný.
Priznám sa (a myslím, že nie som jediný), že som jeho možnému návratu do repre v mojich predstavách dával ešte pomerne reálnu možnosť, veď predsa Palo je nezničiteľný. Palo bol, je a bude... Bohužial osud nám toto súvetie neľútostne gramaticky skrátil na holú vetu. Palo bol. Odišiel. Odišiel a nechal tu kus práce, potu, krvi a srdca. Nehcal tu fanúšikov. Verných, odhodlaných a nadšených, ale aj ufrflaných, náladových, falošných, nevďačných a večne nespokojných. Mnohokrát sa vlastnosti prejavovali na striedačku.
Mám pocit, že jeho odchodom (tým definitívnym) sa symbolicky uzatvára kruh. Uzatvára éra ,,zlatej generácie slovenského hokeja", ktorá postupne spolu so slovenským hokejom stúpala k svetovej špici, až ju nakoniec dobila a aj ovládala. Po rokoch ovenčených medajlami však postupne začala ustupovať aj so slovenským hokejom. Toto je prirodzene očakávateľný vývoj, nehodnotím to ani pozitívne ani negatívne, hodnotím to konštatovaním, že tak to proste funguje.
Mám pocit, že odchodom Pala Demitru sa symbolicky uzavrela jedna etapa. Palo nás tu nechal, ale nenechal nás bez ničoho. Svojim odhodlaním nám dal návod. Budúcnosť slovenského hokeja je v jasne určených rukách: hráči, tréneri (aj technická výprava,maséri a kuchári), funkcionári, sponzori, fanúšikovia... Každý element má na svojich pleciach určitú zodpovednosť, aby si svoj diel práce odviedol poctivo a naplno.
Nepodceňovať súpera, ani sa ho nebáť, byť maximálne kritický sám k sebe a tvrdo makať na ceste k svojmu cieľu. Takto by som som zhrnul Palov odkaz. Nie je to len návod ako uspieť v hokeji, alebo športe, je to návod ako uspieť v živote. Palino vďaka!
Čitateľom ďakujem, že vydržali až sem a ešte raz vyjadrujem úprimnú sústrasť rodine a blízkym, pokiaľ by náhodou čítali.
P.S.:prosím nepozastavujte sa nad tým, že v krstnom mene som zámerne vynechával mäkčeň na L, proste mi to odchovancovi Dukly nepasuje.