Je celkom bežné, že sa v médiách, a to nielen v Novom Čase, ale i v televízii či rozhlasových staniciach a časopisoch nájde priestor pre “celebrity”, lacné pozlátko, či rovno vypadnutý prsník (škodoradosť), výšku čiehosi honoráru (závisť), nemanželské deti (škodoradosť), novú jachtu - stačí aj lepšie auto či hodinky (závisť) či iné, pre kvalitu života mimoriadne nepotrebné veci. Za scestné a pre národ a jeho karmu mimoriadne škodlivé považujem relácie, programy či správy, ktorých jediným cieľom je, aby sa premerná až podpriemerná časť populácie mohla “urobiť”. Mám na mysli Martinky z Turca, reportáže z rómskych osád (k tejto úbohej a škodlivej taktike sa žiaľ, počtom respondentov v plnej miere pripája i na prvý pohľad humoristická relácia Nikto nie je dokonalý).
Nevadí mi Hviezdna rota. Ľudia, ktorým chýba spätná väzba a súc presvedčení o svojom talente sa sami, dobrovoľne a s istou dávkou exhibicionizmu zhovädia pred celým národom. Vadí mi, že niet protipólu. Že niet relácií, ktoré by nás potiahli vyššie. Ktoré by neospevovali koniec pracovnej doby či týždňa, akoby práca bola to najhoršie, čo sa vám počas dňa môže stať. Že nie je frajerinou niečo dokázať, vymyslieť, niečomu sa celý život oddane venovať a rozumieť tomu, ale zbohatnúť, byť v plnke či za vodou, bez ohľadu na to, ako k tomu došlo. Jedinou métou, zdá sa, je nemusieť už konečne nič viac robiť a … vlastne neviem. Pozerať nepozerateľné seriály či Skysnuté smotánky či nechať sa na Bahamách ovievať černochom?
Áno, existuje internet, sociálne siete, káblová televízia a vďaka otvoreným hraniciam možnosť vycestovať a žiť aj inde. Ale nestojí dnešným majiteľom médií za to poctiť tento krásny kus zeme aj kvalitnými textami či dokumentami? Skutočnosť vypovedá o tom, že nie. Je pochopiteľné, že čitatelia či diváci reportáží o korytnačke ukradnutej zo škôlky, veveričke, ktorá prebiehajúc cez cestu zakopla o vetvičku či bezzubých susedoch, ktorí sa sporia o plot budú spočiatku zaskočení zaujímavou anketou či zamyslením spisovateľov, kňazov, vedcov či umelcov, ktorí dobyli svet a my o nich nevieme nič. Ale myslím, dúfam, že len spočiatku. Keď to tak môže fungovať v Maďarsku, Poľsku, Nemecku či Rakúsku, prečo by nemohlo u nás?
Čo nám teda chýba? Odvaha? Nemyslím. Niektorí písali pravdu aj v čase, keď “havaroval” Remiáš. Peniaze? Blogy sú dôkazom, že kvalitné texty vznikajú z pretlaku názorov, nie hotovosti. Tradícia? Áno, je ťažké objavovať čosi, čo sa tu naposledy dialo v 60-tych rokoch - i to pod dozorom - ale stojí to za to.
Presun na mediálnych trhoch je šancou, hoci neverím, že na to treba žraloka, či iné zvieratá. Šancou, že tí, ktorých teší štylistika, sémantika, logika i myslenie, majú pamäť i archívy, nadšenie bojovať občas i s veternými mlynmi, ale najmä tí, ktorí cítia zodpovednosť za silu slova, ktorou vládnu, nájdu nový domov pre svoje texty. Kdekoľvek to bude. Len nech sú tam čitatelia a diváci.
