Nie pre Kateřinu Horovitzovú, ktorá v mojej detskej duši zanechala nezmazateľný odkaz moci v bezmocnosti, ani pre Ditu Saxovú, ktorej som odpustila, že nedokázala žiť. Pre Macu.
Maca, plným menom Mária Büchlerová, mala nádherné biele vlasy. Ako anjel. Ako Andyho babička v Dite Saxovej. Väčšinou sa usmievala, pamätám si, ako som jej ako malá sedávala na kolenách. Tie biele vlasy ma magicky priťahovali, nevedela som sa na ne vynadívať. Bola zvláštna, akoby sa vznášala nad všetkým a nad všetkými. Občas, akoby sa zabudla a jej myšlienky zaleteli kamsi veľmi ďaleko. Potom náhle osmutnela. Potom si odpila z čaju, pohladila ma po hlave a usmiala sa. Neviem, prečo si to pamätám tak zreteľne. Hádam pre nezmieriteľný protiklad v jej vzdychu a ľahkom úsmeve. Naši zvykli hovoriť, že nie je celkom "v poriadku". Nikoho nemala, často len potichu sedávala v kostole, občas tam upratovala, no k nám do Prievozu chodievala každý týždeň. Na koláč, na kávu, na kus reči. Keď som sa neskôr snažila zistiť, kto vlastne Maca bola, keďže nepatrila do rodiny, ale na tých sviatočných nedeľných fotkách je takmer vždy, dozvedela som sa o jej bielych vlasoch.
Maca bola Židovka. V čase, keď sa narodila moja mama, na jeseň 1939, bol už toto dostatočný dôvod zošedivieť. Vlastne umrieť. Bola vydatá, mala malé dieťa. Asi dvojročné dievčatko. Počas deportácií bola odcestovaná. Keď sa vrátila, dcérku nenašla. Ani manžela. Už ich nikdy nevidela. V tom prázdnom byte, so svojimi myšlienkami a smútkom do rána zošedivela. To preto, že smútok matky, ktorá príde o svoje dieťa je ako kus srdca, ktorý vám vypadne na chodník. A vy vidíte ostatných ľudí, ako kráčajú, šliapu po ňom, roznášajú ho stále viac a viac, možno si občas o kraj chodníka otrú topánku, aby to čudné krvavé čosi náhodou nepriniesli do svojich čistých príbytkov.
Dívam sa na Macu a vybavujú sa mi oči Dity Saxovej. Keď je každé ráno to najdôležitejšie nájsť dôvod žiť a nemyslieť na to, čo bolo. Mace sa do darilo len zťažka. Ale dokázala to. Dokázala hladiť malé dievčatko, myslieť na to svoje a žiť.
Maca napokon zomrela opustená a hoci jej príbuzných stále hľadám v archívoch Yad Vashem, vďaka Arnoštovi Lustigovi jej príbeh dnes ožije na tomto blogu. Moja Maca. Kus môjho detstva a svedomia. Nech Ti je zem voňavá, myseľ ľahká a nebo nech je miestom, kde sa dnes chystá veľká slávnosť.
Len tí najsilnejší, najpožehnanejší a najlepší dokázali kolos ľudskej nenávisti obrátiť v silu človečenstva, nádej a dať bezmenným mená. Každá veta, každé slovo, ktoré napísal v svojich knihách ho museli bolieť tisíckrát viac ako mňa tento nekrológ. Jeho chuť žiť a snaha ustrážiť kúsok ľudskej pamäti boli dôvodom, prečo som sa pred časom prihlásila do jeho kurzu kreatívneho písania. "Mám strach," vravím mu, keď mi telefonuje. "Strach, že to bude nanič, všetko, čo napíšem." "To nevadí, Deniso, odpovedal a dohadoval podrobnosti. "Ale počkejte, psát budete, až se vám bude z hlavy kouřit!"
Kurz sa neuskutočnil. Nedovoľoval mu to zdravotný stav a intenzita života, ktorou prehlušoval to, čo prežil. Pred mesiacom som založila blog. Nesmelo. Hoci mi v hlave blčí toľko nevypovedaných vecí. Toľkým ľudom by som chcela otvoriť oči, aby vedeli, po čom šliapu. Kam im ani nenapadlo sa pozrieť. Včera v noci som dopísala krátky článok o slobode. Jediné, čo mi napadlo, bolo, že by bol rád. Píšem, až sa mi z hlavy dymí. A stačil na to jediný jeho telefonát. Len mi je trocha ľúto, že sa tej slávnosti najkrajších a najsilnejších príbehov šarmantného rozprávača dnes nemôžem zúčastniť.
