Posledný ročník, ktorý sa odohral minulú sobotu, bol ale mimoriadne podnetný. Súťažné skladby som začala sledovať sotva týždeň pred obomi semifinále a pretože Slovensko nemá na účasť (finančne ani ľudskozdrojovo) a ani na vysielacie práva, samotnú súťaž sledujeme už tradične v rakúskej televízii. Keď som sa v obvyklom zhnusení z posledných tridsiatich ročníkov (dobre, Simone a Thomas Forstner boli výnimkou) spýtala, čo posiela Rakúsko, odvetil môj muž: bradatú ženu. Tak si vravím, predvlani im nestačili dvaja sopliaci s titulom: Zavrť prdelou (to nie je žart), pritvrdili. Lenže v noci som si Toma Neuwirtha alias Conchitu Wurst (klobása, alebo v rakúskom dialekte, mám v pr... čo si myslíte) pustila na Ipade a bolo mi jasné, že ak to nezbabre naživo (naši by mohli rozprávať, taká v kŕči sa vrtiaca Kristína napríklad), ide do finále. Rakúskym spoluobčanom dala zabrať, najmä chlapom, ale všetko dopadlo dobre. Silná balada sa z uší vyberala horšie ako vzdorujúci maz a až na fiasko európskej populácie, ktorá do finále neposlala Izrael, to dopadlo predpokladateľne.
Nielenže ho v semifinále nechali kvôli tej brade čakať až do konca (10. postupujúci), ale sedel tam s Izraelom, pričom tá speváčka mala úžasný hlas i skvelý prejav a bolo jasné, že ak pôjde len jeden z nich, vo finále musí byť niečo znesiteľnejšie. Napríklad ľahko infantilná hopsajda na leto, inak veľmi nedobrá trojhlavá kópia Sakisa Rouvasa z Grécka, prípadne tikajúca erotická bomba z Ukrajiny, pravda, ak máte uši v spodnej časti tela. Postúpil aj Thomas, napokon vyhral (vo finále už hala hučala toľkými Fénixami, že som nepočula Conchitu) a plesnivá Európa sa začala správať ako syr v laboratóriu. Kvasila. Zápach, ktorý sa následne uvoľnil, vypovedal mnohé o jej minulosti i budúcnosti.
Napríklad taká Markíza sa zasa raz "blysla". Bradatá žena sem, bradatá žena tam, tetuša z Auparku, že: fúj a ďalší odborník na život si vzdychol, že takto vyzerá sloboda... O piesni nič, o tom, že ten Aupark je kilometer od hranice s krajinou, kde sa táto mimoriadna udalosť stala po prvý raz od roku 1966 nič a na záver hlupaňa, ktorá povie, že keď nevyhral Šmajda (ktorý na Eurovízii ani "nebol", pretože tam bol akýsi Max Jason Mai, či iná variácia na typicky slovenského speváka), tak je to celé zmanipulované a nedá sa tým odštartovať kariéra.
Keby táto zaprdená, hlúpa - a navyše vo svojej manažérskej práci hlboko zlyhajúca teta, pretože tak netalentovaný nie je ani Šmajda - sledovala vývoj Toma Neuwirtha, vedela by, že sa hlboko mýli. Obávam sa však, že to jej nad jej sily i horizont. A Markíza? Z nádhernej piesne, ktorá súťaží s Bondovkami ani notu, o talentovanom umelcovi tiež radšej nič a celé to vyznelo, akoby vyhral nejaký kentaur, hoci keby sa moderátorka pozrela do zrkadla, chýba jej len tá brada. Lenže ona tak chodí do práce.
Conchita Wurst bola jasný favorit. Na tom nie je nič negatívne. Najmä, ak má krajina úžasnú skladbu, famózny orchester (budapeštianska filharmónia), talentovaného performera a zapamätateľný zjav. Niektorí proroci, ktorým sa na tvári pri pohľade na “muža v ženských šatách” robilo nevoľno, sa neskôr nechali počuť, že to bolo vopred isté a že išlo o politické rozhodnutie.
Nuž, takáto sprostosť je v lepšom prípade zavádzanie a v horšom lož a prejav neemancipovaného modelu: “je mnou manipulované". Politikum je bežnou súčasťou života každého z nás, či už ide o protiruské nálady, s ktorými židovský autor nádhernej ruskej skladby, bývalý manžel Ally Pugačevovej, mal spoločné asi toľko ako Eiffelovka a Červení khméri (Pol pot študoval v Paríži v blbom revolučnom období) alebo o to, že Azerbajdžan nedá body Arménsku. Nazývať tento prirodzený, poučný a logický stav manipuláciou je buď verbálna nedostatočnosť, alebo prejav vyššie spomínaného modelu.
Ale späť ku klobáse. Jej víťazstvo sa pre mnohých stalo nestráviteľným. Aspoň naoko. Zastrájali sa, že si urobia Eurázivíziu či iné somariny a Conchite odkazovali, aby sa rozhodla, že bude mužom alebo ženou. Tí najväčší experti jej radili, aby si aspoň oholila bradu.
Tí, čo ma poznajú vedia, že patrím ku konzervatívcom. Ale blbosť je už raz taká, nepozná pravicu či ľavicu. Len svoje zdesenie z inakosti. A tak nazačuli ten ohromujúci Thomasov hlas o tom, že sa narodíte v tele, ktoré vám pripadá ako cudzinec. Že nerozumiete ani tomu, čo máte v hlave, ani tomu medzi nohami. Že môžete byť radi, že vám ostatným tá nestráviteľná klobása zostala len v žalúdku.
PS. Rakúsko-uhorské finále, aj keď sme k nemu neprispeli, mi urobilo dobre. Pravda, aj kvôli tomu, že presne takto si predstavujem Maďara z európskej metropoly. A ešte čosi. Počuli ste niekoho sa rozčuľovať nad sexistickým lascívnym vystúpením prsníkov natriasajúcich sa nad rumpľou z Poľska za zvukov: toto sme my Slovanky?
