Dnes večer bol fajn. Do sídla súkromnej firmy, našej, kde obaja s manželom podnikáme, sme si, len tak, na kus reči pozvali Peťa, kamaráta zo strednej školy. Chodili sme tam všetci traja v čase, keď sa povinne učila Leniniána (nie ruština, z bohatstva ktorej sa nám dostal len starostlivo prefiltrovaný perfídny hnis sovietskeho vredu), tisíce lží z dejepisu, občianskej a brannej výchovy (ktorá vtedajším úchylom a pedofilom slúžila lepšie ako akékoľvek SM porno, ktoré dnes nájdete na webe) a vyhrážali sa nám odmietnutím prístupu k maturite, ak sa v deň "sviečkovej" odvážime večer čo len priblížiť k Národnému divadlu.
Dnes sme sa bavili o nedávnej návšteve Benátok. Vybrali sme sa tam len tak, na Valentína. O podnikateľských zámeroch. O vydávaní knižiek, ktoré stojí za to čítať, o televíznych seriáloch (áno, prišlo aj na Šeredázu, ale tento národ oblbujú väčšie kalibre, priamo z parlamentu). Lascívne sa naša debata dotkla jedál, tirolského špeku či talianskych syrov (niektoré bratislavské obchody ich ponúkajú za viac ako desaťnásobnú cenu, ale o tom inokedy). Bavili sme sa o práci občianskych združení, o víne, o svadbe Peťovho brata, ktorý v Luxembursku pracuje ako prekladateľ z portugalčiny a vďaka obom svojim láskam sa rozhodol pre svadbu v Lisabone. Smiali sme sa... Bolo nám tak, ako vždy, keď sa stretnú dobrí priatelia. Inšpiratívne, pohodovo, dobre. Slobodne.
Neskoro večer, vlastne už v noci, keď utíchol obvyklý piatkový program a mrazivý vietor po chodníku rozháňal pestrofarebné celofány z napolitánok a v našej štvrti i developerské igelity, vyšli sme s mužom vyvenčiť psa. "Vieš, aký je dnes deň?" pýta sa môj muž. Hútam, neviem ani aký je dátum. "Dnes je 25. február," povie a významne sa na mňa zadíva. "Výročie!"
"Výročie?" pokrčím čelo a v rýchlosti prehadzujem všetky položky v rodinnom zakladači. Svadba? Rande? Prvý sex? Čo už sa mohlo stať 25. februára, keď mi tento studený, čudný dátum nič nepripomína. "Prvých dvadsať rokov si to musela počúvať každý rok, ale vlastne je celkom dobre, že si na to zabudla." Usmeje sa. Pomaly sa mi rozsvecuje. "Víťazný február!" vypadne zo mňa z neochvejnou intonáciou zašlých čias. Ako Pavlovov reflex. "Víťazný? Pre nich." skonštatuje vecne môj manžel. Vraciam sa k Peťovej návšteve. Je mi úzko pri srdci, keď si predstavím, čo by z nej zostalo, keby ten február zostal víťazný. Hádam tí ožrani.
