Krivenie a znásilňovanie pravdy, ktoré priniesol, má za následok, že ľudia okolo mňa, často aj nabližší či kolegovia, vidia, počujú a hovoria inak ako ja. Znášajú po Mečiarovi Fica, pochybujú o Európskej únii, desia sa cudzincov a nerozoznávajú fakty od hoaxov. Pracujú a fungujú inak ako ja. Majú iné obavy, sny, pravidlá, autocenzúru i mantinely. Pretože sloboda bola to posledné, čo by na tom šedom, panelákmi a treťou cenovou znásilnenom Slovensku kvitlo. A nielen tam. Rovnaké keloidné jazvy charakteru, etiky, vkusu či rozhľadu majú aj susedné krajiny.
A potom ten študentský, až príliš sametový, bez hrubej čiary, hoci mnohé, čo sa cez sú sametovú čiaru prenieslo, smrdí ako hrubé… črevo. Zvnútra.
V ČT je práve diskusia o tom, či bolo lepšie vtedy alebo teraz. A komu? Dankovi? Ficovi? Podnikateľom, prekladateľom, cestovateľom, novinárom, filozofom, politológom, historikom? Robotníkom? Ruštinárom? Eštébákom? Absolventom “Vokovickej Sorbonny”?
Ak niečo sto rokov kurvíte, nenapravíte to za dvadsať. Ani za dvadsať osem ako vidno.
Každý deň sa zastavím pred autobusovou stanicou na Nivách a detinsky sa teším, ako sa bagre zahrýzajú do betónových panelov a pomníky vidiecko-stalinistickej moci miznú. Privítala by som, aby zmizol aj Prior, Rozhlas či Národné divadlo. Predstavujem si, že priletí veľký drak a solitéry nekomunikujúce s okolím preniesie kamsi na Kamzík. Rozožrali moje rodné mesto a ja som mestský človek. Mám vlastné skloňovanie: Budzogáň, podľa vzoru Manhatáň a Vatikáň.
Nejde len o budovy a dehonestáciu urbánna. Ide o to, akú bezmocnosť a smútok cítim, keď prechádzam okolo. Gniavi ma tieseň zničených životov generácie mojich rodičov, ktorí sa narodili do vojny, pubertu prežili v 50-tych rokoch, dospievali pod pásmi sovietskych tankov, nás vychovali stojac v radoch na hajzlák a pomaranče, aby po novembri ich komické dôchodky komentoval Mečiar, ktorý pokojne ten svoj trávi v ukradnutej Elektre.
Dnes sa ma človek na stretnutí spýtal, prečo tu žijem. Povedala som pravdu. Že neviem. Že sa každé ráno zobudím a musím to zistiť. A že potom vstanem a idem bojovať. S tými, čo si myslia, že v práci stačí byť, s tými, čo snívajú o jednotnom názore, s tými, čo sa boja utečencov, zodpovednosti, diskusie, názorov, kritického myslenia… S tými, ktorí sú prekvapení, keď sa dozvedia, že sa máme tak dobre, ako len veľmi malá časť obyvateľov tejto planéty, že väčšina má málokedy pravdu a že najprv boli ľudia čierni a nie naopak…
Som tu, pretože tam, kde sa cítim najlepšie, môžem ísť každý rok. Vlastne kedykoľvek. Aj zajtra. Som tu, pretože za slobodu treba bojovať každý deň. Pretože väčšina obyvateľstva tejto krajinky o slobode vie veľmi málo a občas sa môže zdať, že o ňu nestojí. Nie je to tak. Len sme ako deti v škôlke, od ktorých niekto chce, aby viedli domácnosť. Nevieme, ako reálne ovplyvňovať budúcnosť krajiny, v ktorej žijeme. Ja to viem, aj keď som za divnú. Preto som tu.
