Zbierku pohľadníc zo zvláštnych miest v susednom Poľsku, kam cesta autom z Bratislavy trvá len prekvapivé štyri hodiny, dopĺňa belestivá figúra Krista na kríži, vydriapaná do steny cely číslo 21 v podzemí väzenského bloku 11 v Osvienčime podporučíkom Stefanom Jasieńskim.
Pamätám si na mrazivú, štipľavú a dusivo čistú vôňu Álp prekladanú omamnou vôňou bylinkového čaju s pomarančom, ktorú mi pripomímali pohľadnice Salzburgu, pohľadnice Štokholmu, vnem prekrytý nánosom vzrušenia z koncoviek “iska”, najmä galérie Fotografiska či Wallanderovou melanchóliou, nával energie a úžasu z ľudského mraveniska, ktorý neustále nachádzam v pohľade na ulice New Yorku, tentoraz však pri pohľade na pohľadnice z poslednej návštevy cítim... Vlastne necítim nič konkrétne. Nevybavujú sa mi žiadne pachy či výkriky. Milióny smrtí prekryla ostrozelená tráva, predierajúca sa čerstvým snehom okolo barakov. V nich nie je okrem ukrutnej zimy a ľudí, ktorí bezmocne a nekonečne hľadajú svojich najbližších či odpovede, nič, čo by vysvetlilo to, čo sa tu stalo. Pozorujem pár švédskych turistov. Netušia, čo by si odfotografovali, zúfalo hľadia raz do stropu, potom do drobných drevených priční a hľadajú presne to, čo ja.
Vedľa zeleného žľabu na rovine tábora (po hebrejsky sa zelená povie yarok a tu to sedí), ktorý slúžil ako kanalizácia, sú tu s matematickou presnosťou postavené zvláštne bazény s vodou. Nikdy som o nich nepočula, tak naťahujem uši k akémusi sprievodcovi. Vysvetľuje, že ich nacisti museli postaviť na základe požiadavky poisťovne Allianz, aby bol tábor poistený v prípade požiaru. Zvyšky pecí, v ktorých nie pekelná, ale vo všetkých ohľadoch ľudská žiara nenávisti spaľovala tisíce tiel denne, sú len o pár desiatok metrov ďalej. Stojí tam mladé dievča, v rukách euroobal, v ňom čiernobiela fotografia starých či prastarých rodičov, hľadí do ticha a mlčí. Ako socha.
Každý deň vychádzam do ulíc, kde stretávam ľudí, o ktorých viem, že sa domnievajú, že Židia na seba Holocaust privolali svojim bohatstvom, inakosťou, krčmárčením či dokonca poverami o zabití Krista a macesu konzumovaného s krvou detí či pannien... Priznávam, desí ma to viac ako Osvienčim dnešných dní. Spomeniem si na drobučký, bledomodrý pletený kabátik s vyšitými ozdôbkami, ktorý tu zostal po jednom z tisícov bábätiek, odsúdených na chladnokrvne pekelnú smrť. Jeho či jej vina pravdepodobne spočívala v geneticky predpokladanom krčmárstve...
Zakaždým, keď privolám výťah, počúvam rádio, zisťujem, čo hrajú v kine, cestujem autom po diaľnici či zahliadnem mrakodrap - všetko vymoženosti modernej doby, ktoré mala civilizácia pred druhou svetovou vojnou - premýšľam o tom, ako mohol niekto vymyslieť a denne uskutočňovať vhadzovanie plechoviek s Cyklónom B medzi živých ľudí.
Viem, formy etnického vyhladzovania nevynašiel nacizmus. Predsa sú však škriabance nechtov našich bývalých susedov v plynovej komore otázkou, na ktorú chcem hľadať odpoveď. Je súčasťou tej, ktorú kladiem Kristovi i nášmu spoločnému, jedinému Bohu. Kto sme a aký je význam našej existencie i tých škriabancov, ktoré nie sú na žiadnej pohľadnici. O to viac ich cítim vo svojom vnútri. O tomto je moja tohtoročná Veľká Noc.
Prosím o pokoj, pamäť i nádej. O liek na smrť, bolesť, zabudnutie i beznádej. O liek na život. Myslím, že podobne ako tí zmätení švédski turisti ich budem musieť hľadať inde. A ako na hrnčiarskom kruhu denne znova a znova vytvárať v sebe a všade tam, odkiaľ si prinesiem ďalšie pohľadnice.
