Smrť sa vracia do môjho srdca

Kosí mrcha, rozháňa sa kostnatými rukami a plní svoje slovo. Vracia sa. Hovorí sa, že do tretice. V Benátkach ma na Valentína prešiel mráz po chrbte pri pohľade na Süddeutsche Zeitung. Umrel Peter Alexander. Večný chlapec s jedinou ambíciou, pobaviť a byť za to vďačný. Navyše jediný, od koho sa vo svete showbusinessu dalo učiť milovať.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Svoju ženu Hildu volal Schnurrdiburr a po jej smrti vysedával na cintoríne a doma každý deň v hodinu jej smrti zažal červenú sviečku. Hrejivý pocit, vedieť, že už sú naveky spolu. Keď sa nad tým zamyslím, je neuveriteľné, že tento nádherný človek sa narodil, žil a zomrel vo Viedni. Tak blízko. Tak prekliate blízko i ďaleko zároveň.

V sobotu odišiel Arnoš Lustig. Mala som pocit, že kým dýcha, kým za smiech a zvráskavenú tvár ukrýva svoju bolesť všetkých židov, neleží tá ťarcha na mne. To zapáchajúce bremeno antisemitizmu, ktorý svojou odpornou, latentnou papuľou oblizuje moju rodinu, moju zem, mojich krajanov a moje dejiny, každý chodník, po ktorom tu v meste šliapem.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Rozdýchavam to. Čítam si na blogoch príspevky typu “ako v Hollywoode uvažujú, že zavedú kategóriu nežidovský film”. Spomínam na Obchod na korze. Je na čo byť hrdý. Len neslobodno hniť a netušiť.

Budím sa do nového týždňa. S obavou. A čierna priateľka opäť siaha po hviezdach. Annie Girardot. Žena, ktorá ma v zatuchnutom husákovskom lágri biedy, závisti a beznádeje učila smiať sa a kričať. Výsmech feminizmu. O čo väčšia ešte môže byť žena, ktorej celá bytosť je zároveň vyjadrením túžby miť milovaná a súznieť? Aspoň ten český dabing mi to milosrdne činí znesiteľným. Pani Galatíková už má kreslo pripravené. Toma Hanksa dokážem, odkedy tu nie je Vladimír Dlhouhý, vnímať len v origináli.

SkryťVypnúť reklamu

Taký mám bolestný týždeň. Nechce sa mi chodiť po ulici. Bojím sa smrti. Že príde a opäť mi vezme časť môjho detstva a snov. Že mi do tváre otrčí kalendár a dýchne na mňa mrazivou spravodlivosťou času. Pán Boh zaplať za celuloid. Za You Tube a čas, ktorý hojí rany. Aj keď s tým hojením je to akosi... inak. Voľakedy som z lásky na listy či do denníka kreslila krásne, červené srdiečka. Pravidelné, sýto červené, dokonalé.

Dnes kreslím do slov všetky ryhy, rany a diery, ktoré v ňom títo velikáni zanechali. Praskliny, ktoré sa nezahoja. Dúfam. Len tak si ich budem navždy pamätať. Kým nepríde deň, keď si do batôžka zbalím svoje spomienky, lásku, dušu i to popraskané srdce a nepôjdem za nimi. Skúste v týchto dňoch neveriť na nebo plné hviezd.

Denisa Priadková

Denisa Priadková

Bloger 
  • Počet článkov:  23
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Píšem o ľuďoch, ktorí môžu byť zranení. Pravdepodobne však nie oveľa viac ako po osobnom stretnutí so mnou. Tak to risknem. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Tupou Ceruzou

Tupou Ceruzou

325 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

91 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

50 článkov
Roman Kebísek

Roman Kebísek

106 článkov
Radko Mačuha

Radko Mačuha

245 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu