Martin ochorel. Vraj má teplotu. Ostávam na hale sám. Skoro poslepiačky. Zaspávam. Spúšťam plyn, motor, a žhavím pražičku. Naspamäť. Čakám na násyp zelenej kávy. Pevne dúfam, že ma dnes moja pražička nesklame a o šiestej to pichnem. Náhle cítim čudný smrad. Toto nie je káva. Uisťujem sa. Chodím ako nespokojný kocúr okolo pražičky. Hľadám nejakú zradu. Motor ťažkotonážne bľaboce a bubon s piskotom spomaľuje. Už viem, že je prázdny a nanaplnil sa kávou. Zo zadnej strany pražičky sa náhle vyvalil hustý čierny dym. Spaľovač plynov nevykazuje žiadnu činnosť. Dala mi znať hlasná trúba. Neskoro. Plevník sa upchal a začal horieť. Ihneď sa preberám. Rozklepanými rukami trhám poistku hasiaceho prístroja. To už pri mne stoja údržbari Peter a Karol. Vďaka chlapci. Plevník sme nakoniec uhasili a ja som do konca zmeny neupražil ani zrnko. Ráno som bol ako kominár. Nočná zmena mi nikdy nezbehla rýchlejšie. Keď som si o siedmej ľahol do postele, spomenul som si ako som chcel byť pred dvadsiatimi rokmi požiarnikom. Nikdy som tomu nebol bližšie. Usmial som sa na plafón a zaspal.
Ján Marton
