Co chcece???

Keď napríklad čašníka na svoj príchod upozorňujete trikrát hlasným Dobrý deň! s nevysloveným doplnkom, rád by som si objednal. Čašník príde, postaví sa pevne nohami na zem a ukáže vám gesto v štýle nadvihnutej brady. V podvedomí sa objaví vyhrážka: Poď von! Ale veď von už sme, sedíme v letnej záhrade. Dôjde nám, že sa nás akože pýtajú, čo si objednáme. Aha, dobre. Ďalším zaujímavým príkladom je príchod čašníčky s otázkou Prosím? Nuž, prosím rozvinutú vetu... Slovami niekedy šetria aj vodiči diaľkových autobusov. Vojdete, poviete stanicu a ... ticho. Mali by ste zaplatiť, ale netušíte, koľko lístok stojí. Opýtate sa. Prvýkrát začujete vodičov hlas. Podáte mu peniaze a on vám za odmenu ukáže posunkom, odkiaľ si máte vziať lístok. Ok, aj tak sa dá. Prichádzate do mäsiarne v treťom najväčšom slovenskom meste. Prezeráte si šunky, klobásky. Keď tu zrazu pani mohutného vzrastu na vás skríkne: CO CHCECE??? Chvíľu trvá, kým nazbierate odvahu a možno návštevu obchodu zakončíte vetou: Len tak pozerám...
A niekedy sa neviem vynadívať... ako na čašníčkino tričko s nápisom Don´t waste my time. Ktosi povedal: Nedá sa nekomunikovať. A mal pravdu. Je veľa spôsobov, stačí len nájsť ten, ktorému by rozumeli obaja komunikační partneri.

Katarína Šimková