Pár dní na to som sa po veľmi dlhej dobe čírou náhodou stretla s jedným známym. A čo sa stalo? Hovoril mi, že jedna jeho známa sa ho pred istým časom pýtala, či nepozná nejakú schopnú osôbku, ktorá by sa hodila k nim do firmy. Povedal, že pozná (čiže mňa) a že keď ma stretne, tak mi o tom povie. (Môj známy nemal pritom ani poňatia o tom, ako sa mi v poslednom čase vodí.) Určite nie je náhoda, že ma stretol práve vtedy. Aspoň pre mňa nie. Viem, že som sa s nim jednoducho musela stretnúť práve v týchto dňoch, lebo mal pre mňa odpovede, ktoré som potrebovala.
Každý človek, ktorého stretneme, má pre nás nejaké posolstvo či správu. To isté robíme aj my pre iných ľudí. Všetci v sebe nosíme odpovede na svoje otázky alebo na otázky iných ľudí. Treba si otvoriť srdce a myseľ, aby sme dokázali prijať/poskytnúť posolstvo/odpoveď.
Z tejto príhody mi vyplynuli viaceré poučenia:
Keď chceš niečo dosiahnuť a skutočne ti na tom záleží, nie je dôležité ako dlho bude trvať, kým sa dopracuješ k výsledku. Na veci, ktoré stoja za to, sa oplatí počkať...:)
Niekedy veci, ktoré sa na prvý pohľad zdajú strašné, nám vlastne ukážu iný smer alebo sú varovaním. Možno tieto „hraničné" situácie ukazujú charaktery a možnosti mnohých ľudí... A možno si časom povieš: ako dobre, že sa vyfarbili už predtým....
Človek musí veriť sám v seba a v to čo robí. Náš život bude presne taký, v aký budeme veriť...
Zuzana Lukovičová
