Aby nebolo neskoro!

Vie ten, koho ľúbite, že ho ľúbite?
A čo ten, ktorému ste (možno nechtiac) ublížili... vie, že Vás to mrzí?
A poďakovali ste už mamke za život/ kamarátovi za pomoc/ starkej za makové buchty...?

Nie?!

Tak na čo čakáte?
Až niekto povie vašej láske, že ľúbi skôr, ako Vy?
Čakáte na slzy smútku milovanej osoby, keď si bude myslieť, že neľúbite?
Čakáte, kým ju stratíte? Keď odpláva čas na lásku, môže byť neskoro...

A ako často používate slovko „ďakujem“ ?
Používate ho vôbec?
Nie?!

Tak sa to naučte, aby ľudia, ktorí Vám pomáhajú vedeli, že ich pomoc za niečo stála, pohladkajte ich duše týmto milým slovkom, ako oni pohladkali Vás, keď Vám bolo ťažko.

A ako je to s odpúšťaním? Viete to?
Odpustiť aj požiadať o prepáčenie?
Ak niekomu ublížime, zanechá mu to stopy na srdci, ktoré bolia. A všetci dobre vieme, aká je bolesť zničujúca, tak prečo by ju mali prežívať osoby, ktoré nám sú blízke, len preto, že my nedokážeme otvoriť ústa?

A nevyhovárajte sa na nevhodnosť času či na zlú príležitosť. Čas na tieto slovíčka je vždy. No príležitosť povedať ich, môže zájsť za horizont. A toto predsa nechcete.

Tak šikovne pozbierajte odvahu a povedzte ľuďom to, čo sa patrí, no nie preto, že sa to patrí, ale, že to tak cítite. Nech mamka vie, že ju ľúbite a starká nech zaspáva s uznaním o skvelej chuti jej koláčov....
Povedzte to hneď, ako to pôjde, aby neskôr nebolo neskoro...