Noc zázrakov

Iste sa občas vrátite v spomienkach do detstva... Keď bol predvečer dnešného sviatku a vy ste už v pyžamách dostali od rodičov posledné pokyny pred tým, ako ste sa stratili v mäkučkých perinách. K tradičným - umyť zúbky, vycikať sa, pomodliť a spať! – pribudol ďalší -

„Vyčisti si čižmičky!“

Jeden z mála príkazov od rodičov, ktorý sme boli ochotní bez odvrávania akceptovať. Pretože tento „ príkaz“ nám otváral dvere do noci, ktorá bola pre nás zázračná. Večer sme si položili prázdne topánočky k oknu a ráno sme ich našli plné sladkostí a ovocia a...
... a boli sme najšťastnejší na svete, že ani na nás Mikuláš nezabudol, že si aj k nám našiel cestu a, že to znamená, že sme boli poslušní celý rok.

Ako plynul čas a my sme zistili ako to s týmto sviatkom funguje naozaj, prestali sme veriť na zázrak tejto noci. Mikuláš už pre nás nebol ten fantastický ujo a obľúbený detský hrdina, ale trápny gýč.
Lenže to nie On sa zmenil, ale náš pohľad na svet je iný. Vtedy sme sa vedeli smiať, boli sme bezstarostní a veselí a detskí a hraví a...
... a teraz? Máme o pár rokov viac, zabúdame sa smiať a tešiť sa z maličkostí a trápia nás aj veci, ktoré by nemuseli a sme príliš komplikovaní na to, aby sme sa, ako v detstve, vedeli tešiť zo sladkostí v topánke.

Nemali by sme však zabudnúť, že v srdci každého z nás - či už si to pripustí, alebo nie – je a vždy bude kúsok dieťaťa.
Takže aj kúsok radosti a šťastia a vedomia, že ak sme si našli nejakú sladkú drobnosť v čižmičke (resp. na stolíku či na vankúši), tak je na svete niekto(aj keď vieme, že to nie je Mikuláš), kto vynaložil to úsilie, aby sme si tam tú dobrôtku našli. Ten niekto to urobil pravdepodobne preto, že nás má rád a (aj keď nie sme deti) poteší ho náš úsmev.
A či aj vedomie, že niekoho takého máme nie je malý zázrak?