Keď sa chce, všetko sa dá...alebo moja prvá poviedka

1.


Minule jej už napadlo, že je najvyšší čas učiť sa na maturitnú skúšku, ktorá sa blíži vari väčšou rýchlosťou ako svetlo, ale potom sa tejto myšlienky vzdala. Načo sa trápiť? Veď niekde čítala, že maturita je ako plot. Vraj ak ho nepreskočí, prehodia ju...

Nedeľa. Hodiny v kuchyni ukazujú, že zasa prespala takmer celý deň. Tento fakt by ju však netrápil, keby zajtra nemala ťažký test. Trošku posmutnela, ale potom sa rozhodla, že jeden test jej na nálade neuberie. Je síce už dosť hodín, ale nie je zas až tak neskoro, aby sa nemohla naučiť aspoň niečo. Spomenula si však na vetu, ktorú jej často opakuje jej najlepšia kamarátka Mirka, vraj -ak sa chce, všetko sa dá.

Vbehla do kúpeľne, dala si rýchlu sprchu na prebratie, maminu otázku ohľadom večere ignorovala, zatvorila sa v detskej izbe a otvorila dejepis. Prečítala si prvú vetu. Tá sa jej nezdala až taká ťažká, takže si pomyslela, že ani zostávajúcich takmer tridsať strán by nemal byť problém. Ten zajtrajší test musí v každom prípade dopadnúť dobre, pretože na ňom záleží, akú známku dostane na svojom poslednom vysvedčení. Či si ten dejepis, ktorý ju statočne trápi celý polrok opraví, alebo dostane štvorku. To si však Monika nesmie dovoliť. V žiadnom prípade nechce riskovať, aby sa jej výsledná známka odzrkadlila na maturách. Nechce tam pôsobiť ako flákačka, ktorá dostane lepšiu známku z milosti, aj keď ňou v podstate je. Škola ju teda vôbec nebaví.

Z úvah ju vyrušilo vyzváňanie mobilného telefónu. Pozrela sa na display, kde sa na ňu usmievala Danova fotka. Neváhala ani sekundu, zatvorila zošit a medovým hláskom sa ozvala:

„Prosím?“

„Čau Monča , nejdeme von?“ opýtal sa jej dobre známy hlas.

Nie, Dano nebol jej frajer, poznali sa od škôlky a vždy si výborne rozumeli. Monika ho mala rada, bola s ním vždy sranda a navyše, Dano bol dobrá partia. Bohatý chlapec, ktorý jej všetko platil a všade ju brával so sebou. A to sa jej rátalo.

Chvíľu váhala, no potom sa počula, ako mu odpovedá.

„Neviem, musím sa učiť“, odvetila. Obaja však vedeli viac ako dobre, že nakoniec von predsa len pôjde.

„Ale Monča, obliekaj sa o chvíľu som u Vás“.

„No dobre.“ Povedala to síce tónom plným nevôle, ale len čo zložila, usmiala sa a postavila sa pred šatník. Vtom si spomenula na Mirkinu obľúbenú vetu. Možno je pravda, že ak sa chce, naozaj sa dá všetko, ale čo, ak sa nechce?? A jej sa nechcelo...

Medzitým, ako sa rozhodovala, čo si má obliecť, zakričala smerom k rodičom:

„Mami, oci, idem von s Danom!“

Podľa zvuku z obývačky usúdila, že otec sa pretočil na gauči na druhú stranu, čo znamenalo, ako vlastne vždy, že jemu je to jedno. Mama sa však odpútala od televíznej obrazovky, prišla k nej do izby a opýtala sa:

„ Nemala si sa náhodou veľa učiť?“

„Mala,“ odvetila jej Monika a zapla si gombík na rifliach, „ale mám lepší program, a nakoniec- veď sedím s bifľoškou, čo si zabudla? Keby niečo, poradí mi“

Mama si len vzdychla a skonštatovala:“ Monika, veď o chvíľu maturuješ. Ale ja som si nevšimla, že by si sa učila viac, ako po iné roky. Tam s Tebou nebude Mirka, aby ti poradila. Budeš sa musieť spoliehať sama na seba.“

„Ale mami,“ nedala sa Monika „do maturít mám kopec času. A navyše, existuje také niečo, ako akademický týždeň. A ani by si neverila, koľko sa toho dá za týždeň stihnúť. Ale nemám teraz čas na tie tvoje zbytočné reči, Dano ma čaká. Maj sa!“

Zabuchla za sebou dvere. Maminu otázku o čase, kedy príde domov už nepočula...
2.

„ Prečo si mi neporadila? Teraz kvôli Tebe dostanem päťku. Fakt dik, si ozajstná kamoška,“ vybehla po dejepise Monika na nič netušiacu Mirku. Tá bola z kamarátkinej reakcie zaskočená. Ale keďže bola dobráčka od kostí a mala Moniku rada, začala sa jej ospravedlňovať:“ Moni, prepáč, ale nevedela som, že si sa neučila.“ Ide jej predsa o známku, napadlo kamarátke a hoci vedela, že Monča školu nemusí, fakt, že kamarátku to netrápi ju udivil.

„ Jasne, že som sa neučila. Na rozdiel od Teba mám v pláne aj zaujímavejšie veci, ako dejepis.“

Mirka bola úprimne prekvapená. Posledná veta ju pichla pri srdci. Takúto Moniku nepoznala. Fakt, že ony dve boli z úplne iného cesta, jej bol jasný.

Monika bola extrovert. Vždy temperamentná, živá, usmievavá. Každý ju mal rád, všetci ju obdivovali a mnohé spolužiačky jej závideli kamarátstvo s Danom.

Mirka bola, naopak, tichá a hanblivá, ale nesmierne milá a ochotná pomáhať. A mala niečo, čo jej kamarátke chýbalo–obrovský zmysel pre humor. Nechápala, prečo si Monika v prvom ročníku sadla práve k nej, ale vedeli si nájsť spoločnú reč. Monika nebola najlepšia žiačka, skôr priemer. A nikdy si ani nezakladala na známkach, veď mala dopredu zaručené miesto v otcovej firme. Preto Mirka nechápala jej reakciu na písomku.

„ Fakt prepáč, ale nevešaj hlavu, nabudúce sa môžeme učiť spolu a známku si opravíš, veď ak sa chce...“

„...viem, viem, všetko sa dá,“ doplnila už veselšia Monika.


„Miri? Čau tu Monča, musíš ma zachrániť. Nepísala som si poznámky a zajtra je ten test, veď vieš. A jedna pätorka z dejáku mi bohato stačí. Prídem si po zošit, dobre?“ povedala Monika kamarátke do telefónu takou rýchlosťou, že tá ani nestihla zareagovať a povedať jej, aby nechodila, že ona nie je doma, ale vonku. S Danom...

Nič netušiaca Monika sa vyobliekala a učesala, ako keby išla na nejakú svetovú premiéru , a nie o pár blokov ďalej ku kamarátke, ktorá ani nie je doma. Ale na jej účese ani oblečení nebolo nič zvláštne, bez šminiek nevyšla na ulicu a v oblečení inom, ako značkovom, by nevystrčila päty z domu. Cestou si schuti zanadávala na počasie, od ktorého očakávala, že bude krajšie vzhľadom na to, že čoskoro bude máj. Znova ju prepadla myšlienka na maturitné skúšky. Už by bolo naozaj vhodné začať s učením. Zajtra už začnem...hovorila si v duchu, keď otvárala vchodové dvere na Mirkinom paneláku. Lenže Monikino zajtra bolo neurčité. To slovko si opakuje už od Vianoc. Ale čo z toho, že zajtra sa Monča začne venovať budúcnosti, keď vždy, keď sa zobudí je dnes?

Monika sedí v tureckom sede v izbe na posteli, pred sebou má otvorené Mirkine poznámky, pozerá sa do zošita, ale dátumy a udalosti, týkajúce sa stredoveku nevníma. Myslí na Mirku. A na Dana. A znova na Mirku. Ako to, že si nevšimla, že jej najlepšia kamarátka a jej najlepší kamarát sú spolu? Predsa sa k sebe vôbec nehodia... Nejde jej to do hlavy. Ale vyčíta si ako reagovala, keď jej Mirkina mama oznámila, že jej dcéra nie je doma. Teraz považuje otázku, ktorou sa tak veľmi čudovala za hlúpu...“Kde by už len ona mohla ísť? Veď knižnica je už zatvorená.“

Lenže toto naozaj nečakala...

A vlastne ju to vôbec nemusí trápiť. Veď tie poznámky jej kamarátkina mama dala. Monika však netuší, že Mirka volala domov a mamu o to poprosila, pretože Monika pre ňu veľa znamená, je pre ňu viac ako sestra a nechce ju stratiť. Navyše, dejepis sa už naučila...
3.

Obrovskou rýchlosťou vyskočila z postele a zaklapla budík. Neznášala rána, keď sa nebudila spontánne, ale s pomocou malého a otravného aparátu. Potom bola dlhé hodiny nervózna a bez nálady. Dnes si zlú náladu nemohla dovoliť za žiadnu cenu. Pretože dnes sa maturanti lúčili so školou. Dnes sa pre ňu a pre jej spolužiakov končili vraj najkrajšie roky mladosti. Ona si to však nemyslela. Čo už je krásne na vstávaní o šiestej, na bifľovaní či na testoch? Ona si teda krásu predstavovala úplne ináč. A navyše sa jej zdalo trápne chodiť po triedach a s úplne cudzími deťmi si podávať ruku. Nasilu sa pri tom usmievať... brrr, to nebolo nič pre ňu. Navyše, opovrhovala nižšími ročníkmi, hlavne dievčatami. Nevedela, prečo je to tak a Mirkina teória o tom, že v nich vidí narastajúcu konkurenciu sa jej vôbec, ale vôbec nepáčila. Veď ONA predsa nemôže mať konkurenciu, a už vôbec nie v tých deťoch.

Nie, to naozaj nebolo nič pre ňu. Oveľa viac sa už tešila na večer, keď spolu so spolužiakmi zakotvia v nejakom bare. A tešila sa aj na fakt, že jej vydarenú fotku na table bude môcť obdivovať celé mesto.

Oblečenie na dnešok si vybrala už dávno. Najprv rozmýšľala nad nejakou krátkou sukničkou, no len čo zbadala vo výklade tie nádherné trojštvrťové nohavice so vzorom rybia kosť, musela ich mať. K nim si už veľmi rýchlo našla priliehavú čiernu košeľu a kožené sandáliky. Vyzerala v tom krásne. Vedela o tom. Chcela tak vyzerať.

Vlasy si spravila za päť minút, za tých pár mesiacov, čo dostala žehličku si ich vedela vyrovnať naozaj rýchlo. Spravila si make-up, a lá Hollywood a hybaj do ulíc!

Mala však zmiešané pocity. Na jednej strane sa na dnešok veľmi tešila, ale uvedomila si aj hrozbu maturitnej skúšky, na ktorú sa, mimochodom, ešte poriadne nepripravila. A chytal ju z toho des. Spoliehala sa však na motto Mirkinho života. Chcela, naučila sa veriť tomu, že dosiahne všetko, čo chce- ak naozaj chce.

„Bože, vysvetli mi, prosím ťa, prečo reveš? Veď je to trápne.“ Čudovala sa Monika nad priateľkinou reakciou, keď Dávid, zástupca ročníka, predseda ich triedy, čítal prejav. Je síce pravda, že aj Moniku zabolelo, keď pochopila, že toto, čo sa dnes deje, naozaj znamená, že sa blíži koniec na strednej škole. Zrazu jej tie testy a bifľovanie pripadali úplne prirodzené a normálne. Ale nech by smútila akokoľvek silno, za žiadnu cenu by nedala najavo, že ju Dávidove slová dojali. Vedela, že ten chlapec je talent na písanie a verila, že sa na vysnívanú žurnalistiku bez problémov dostane. No napriek všetkému, sa jej slzy, ktoré sa leskli hádam na každej tvári, zdali trápne a slabošské.

„ Moni, čo nechápeš? Toto tu znamená koniec! Definitívny! Nie je to ako po iné roky, keď sme stáli takto nastúpení a tešili sa na prázdniny. Lebo keď sa tie skončili, vedeli sme, že sa tu vrátime. Ale teraz...“ odpovedala jej Mirka cez slzy.

„ Miri, nerev! Vieš ako hrozne budeš vyzerať? A to som zvedavá, kto sa k tebe v tom bare prizná.“ Nedala jej kamarátka pokoj.

Mirka jej na to chcela niečo odvrknúť, ale rozmyslela si to. Načo by to bolo dobré? Monča by trvala na svojom a ona by mala len ďalší dôvod na smútok. A tak si utrela slzy a poobzerala sa po telocvični, ktorú videla už naposledy...

„ Koľko tam máme?“ Opýtala sa Monika, zvedavá na obsah klobúka, s ktorým chodili po meste už pár hodín a, do ktorého im dobrí ľudia prispievali, aby to večer v bare mohli poriadne roztočiť.

„ Niečo cez šesť tisíc.“ Odpovedal jej Dávid a doplnil to otázkou:“ Stačí?“

„ Čo ti šibe? To stačí akurát tak pre mňa. Ale dnes nepijem sama, takže sa ešte posnažme.“ Ukončila Monika ich „duchaplnú"konverzáciu. Dávidove zašomranie ohľadom jej prehnanej náročnosti však prepočula.

„ Miri? Nebolia ťa nohy? Lebo mňa hrozne. Ide ma rozhodiť z tých topánok.“ Začala Monika nový rozhovor s kamoškou, pretože jej hlavou prebleskla myšlienka-čo, ak sa ony dve rozprávajú naposledy, a tá ju zabolela.

„ Hovorila som ti, že si nemáš brať topánky, ktoré nemáš overené? Hovorila! A počúvala si ma? Nepočúvala!“ povedala jej veselým tónom a obe sa rozosmiali. Monika vedela, aká je jej kamarátka starostlivá a, že vždy jej dobre radila. No v tomto smere zastávala iný názor. Z rozličných módnych časopisov sa naučila, že pre krásu sa musí trpieť. A tak radšej trpela, akoby si zobrala mesiac staré topánky. Ich rozhovor tým považovala za ukončený. A navyše – myšlienkami bola úplne inde. Už sa videla, ako si dáva „ do nálady“ fernet za cudzie peniaze. Tešila sa na večer a nechcela si pokaziť náladu.
4.

„ Monika, vstávaj!“ Počula nad sebou mamin hlas budúcotýždňová maturantka No vyliezť spod úžasne mäkučkého paplóna sa jej vôbec neráčilo a preto len zahundrala:

„ Ale mami, veď je tak málo hodín. Nechaj ma ešte spať!“

„ Tak na to rýchlo zabudni, mladá dáma. Je štvrtok, a v pondelok maturuješ. Kto ma celý rok vytrvalo presviedčal, že na učenie je akademický týždeň ako stvorený? Tak šup, šup, vstávaj z postele, raňajky máš na stole.“

„ Ale mne sa nechce. A keď sa mi nechce, výsledok bude nulový. Veď mi už šibe z tých rokov, slovíčok a všetkého možného. Chcem spať!“ Nedala sa Monika.

Ale mama bola tentokrát nekompromisná. Stiahla z dcéry paplón a zavelila:

„ Máš päť minút na prebratie, o chvíľu ťa chcem vidieť pri stole a potom pri knihách! A žiadne výhovorky! Nechceš predsa zmaturovať na štvorky... alebo áno?“

„ Nie, mami, samozrejme, že nechcem. O päť minút ma máš v kuchyni.“ Ukončila Monika rozhovor otráveným tónom.

V duchu si vyčítala, prečo len nepočúvala Mirku, prečo sa systematicky neučila celý rok? Prečo? Odpoveď si však musela nájsť sama.

Tézy o tom, keby sa dal vrátiť čas, že by to zmenila, zostali len v jej myšlienkach. Dobre vedela, že keby neexistuje.

Napriek tomu závidela kamarátke, že je už naučená a, že jej úplne stačí prečítať si poznámky. Závidela jej, že si môže dlhšie pospať. Závidela jej, že po večeroch chodí von. S Danom... Všetko jej závidela. A ako veľmi...
5.

Prázdna školská chodba jej pripadala pochmúrna. Nebol tam zvyčajný čulý ruch, okrem nej a pár ďalších maturantov tam totiž nebol nikto. Mladšie ročníky mali voľno. Opäť si pomyslela, že keby fungovalo keby, vrátila by čas aspoň o rok dozadu. Vtedy mala maturity rada, pretože jej sa ešte netýkali a potom... nemusela ísť do školy. Rýchlosťou svetla sa však vrátila do reality a snažila sa čítať si poznámky. Ten nešťastný dejepis ju trápi celý polrok. Ale napriek tomu nesmie dopustiť, aby z neho mala štvorku, to sa jednoducho nemôže stať.

Z maturitnej triedy práve vyšiel Dávid a veselo prehodil: „ Mať stále problém malý ako matura a prezidentský plat....... som najšťastnejší na svete.“

Monika pochopila, že za dverami tejto triedy jej spolužiak exceloval. Ako vlastne vždy a všade. No napriek tomu sa ho nervózne spýtala: „ Tak, aké to bolo? A čo si si vytiahol?“

„ Aaale, Monča, čo stresuješ? Veď to je totálna pohoda. A k tomu, tá moja téma...ľahšie to byť nemohlo. Mal som SNP-čko.“ Povedal jej Dávid s úsmevom.

„Ty sa pýtaš, čo stresujem? Maturujem v skupine, kde si práve exceloval ty a teraz to tam v pohode sype Mirka. Dve najväčšie kocky v triede. Fakt úžasná vyhliadka pre mňa. Navyše, ak vytiahnem stredovek, skončila som. Takže ja nestresujem Dávidko, mňa o chvíľku niečo trafí.“ Neočakávane vybuchla Mirka, no spolužiak sa nedal: „ Klídek Monča, profáci majú skvelú náladu, sú sama sranda. A podľa mňa by bola obrovská náhoda, keby si si vytiahla práve ten tvoj nepopulárny stredovek. A náhody predsa neexistujú. Tak sa upokoj, stres ti len uškodí.“

Monika mu chcela niečo odvrknúť, no z triedy práve vyšla vysmiata Mirka. Kamarátka sa jej ani nemusela pýtať ako dopadla, Mirkin úsmev totiž hovoril jasnou rečou. A navyše – na otázky ani nebol čas. Monika prišla na rad, vstúpila do triedy a keď ju profesori vyzvali, aby si vytiahla otázku, mladá slečna pochopila, že sa pre ňu začala skúška dospelosti...

Minúty, ktoré mala na prípravu jej ubiehali neskutočne rýchlo. Navyše počúvala spolužiačkinu bezchybnú odpoveď a pripadala si neskutočne hlúpa. Ako ju len mohli dať do skupiny so samými bifľošmi? Ale hlavne – prečo? Cítila sa hrozne, mala obrovskú chuť prepadnúť sa pod zem alebo utiecť. Ale nebola to tréma, ktorá spôsobovala Monikine depresie, to dievča skutočne nebolo hanblivé, len po prvýkrát v živote pocítilo strach. Uvedomila si, že toto je naozaj. Že nechce sklamať a nechce zažiť posmech. Ostatné predmety už mala úspešne za sebou. S trojkami bola maximálne spokojná. Vo vzdelaní nechcela od života viac.

Z myšlienok ju vyrušil prísediaci profesor, ktorý sa jej opýtal, či jej je jasná otázka a či vie, o čom má rozprávať. Nadýchla sa a roztraseným hláskom mu odpovedala, že v tejto chvíli ani len netuší čo je to 2. svetová vojna, o dátumoch a udalostiach nehovoriac. No ubezpečila ho, že dúfa v to, že keď začne odpovedať, myšlienky prídu.

Ešte sa nestihla spamätať z faktu, že mala šťastie a nevytiahla si stredovek. Zázraky predsa len existujú. Ale v tejto chvíli jej ani táto téma nič nehovorila. Namiesto toho, aby zalovila v pamäti a snažila sa urobiť si aspoň osnovu, ktorej sa bude neskôr pridržiavať, rozmýšľala o tom, čo sa stane, ak náhodou nezmaturuje. Rodičia ju nezabijú. Nemôžu. Je predsa ich dcéra... Naštvú sa? Vydedia ju? A čo kamaráti? Bude aj po neúspechu obľúbená? Tento fakt ju trápil oveľa viac ako skutočnosť, že o päť minút má ostrú.

O známku jej však teraz skutočne nešlo. Bála sa, že príde o popularitu.

Premýšľala nad vzťahmi, ktorými je obklopená. A nad kamarátmi. Koľko ich má takých, ktorí ju majú skutočne radi? Nikto jej však nenapadal. Nikto, okrem Dana. Poznajú sa odjakživa. Takže on ju musí mať rád. Aspoň si to myslela. Potom si však uvedomila, že za tých pár dní, čo chodí s Mirkou si na ňu ani raz nespomenul. Možno nemal čas. Snažila si to sama pre seba vysvetliť maturantka. Potom sa však prestala klamať, dobre vie, ako to je. Nenahnevala sa, nemala dôvod, veď v skutočnosti to nebola Danova osobnosť, ktorú tak milovala. Boli to peniaze a fakt, že ten chlapec je niekto. A kým bola s ním, tiež niekým bola. Zosmutnela...

Mirka! Napadlo jej zrazu. Tá baba je poklad. Vždy mi pomohla, vždy sa ma zastala. Vždy mi hovorila, ako veľa pre ňu znamenám...

... ale ukradla mi Dana, napadlo jej tiež.

Potom si však uvedomila, že to tak nie je... Aj jej tichá kamarátka má právo byť šťastná. A keď jej to šťastie prináša Dano, nech si ho nechá. Napriek všetkému bola presvedčená, že Mirka je skutočná kamarátka.

A ako to vlastne bolo s tou jej otrepanou frázou? Vraj, ak sa chce, všetko sa dá? Tak fajn, povedala si Monika cestou k maturitnému stolu, dnes naozaj chcem...