Ešte nikdy som nespal na letisku. Moja polovička si ustlala na kufroch a ja si spokojne popíjam kávu z automatu na letisku vo Viedni. Popri tom chrúmem posledné jedlo, ktoré sa o pol tretej ráno dá na letisku zohnať - oriešky v paprikovom župane.
Tí, čo nespia na zemi, sa potulujú ako zombie z The Walking Dead alebo The Last of Us - vyberte si. Ja fungujem len vďaka káve, ale vyzerám ako pokrčený papier s dvoma kruhmi pod očami.
O dve hodiny sa pohneme k Check - in, už teraz tam sú rady až po koniec tých látkových zvodidiel. Počas čakania je pred nami v rade slovenka, ktorá žije takmer celý život vo Viedni. Do Španielska ide na kurz flamenca, španielskeho národného tanca. Vyučuje ho tu vo Viedni a nikdy by som nepovedal, že sa niečím takým dá uživiť.
Akonáhle prejdeme cez Gate (bránu), zacítime vôňu jedla. Nejedli sme asi od 20:00, hladní sme tak, že by sme poobhrýzali kufre. Našťastie nás tu čaká hromada drobných občerstvení a automatov a všetko je samozrejme extrémne drahé.
Stredu letiska kraľuje obrovský bufet, ktorý pripomína “Zjedz koľko vládzeš,” akurát sa za všetko platí. Rozvoniavajú tu čerstvé vajíčka, párky, slanina, paradajky. Bohužiaľ cenovka sa ráta na každých 100g jedla. Zjedzte koľko vládzete, len aby ste sa doplatili. Nedokážeme odolať praženici a slanine a kopa na tanieroch sa zväčšuje. Rozmýšľať nad gramážou, keď vám škvŕka v žalúdku je proste nemožné.
Dať 5€ za studenú bagetu z regála nám bolo veľa, preto platíme 16€ za dva taniere vajíčok, slaninu a nejaké pečivo. Najdrahšie raňajky v mojom živote, ale hlavne, že na letisku som stále nespal.
Benalmádena
Pristávame v Malage. Tu nás čaká autobus, ktorý nás vezie zhruba tridsať minút do Benalmádeny na hotel Bali.
Prichádzame skoro. Na recepcii stepujeme už zhruba o jedenástej a čakáme na ubytovanie. Nakoniec sa zhruba o 14:00 presúvame do izby. Celkom pekný výhľad, čo poviete?
Kocháme sa výhľadom, keď za chrbtom začujeme zvláštne cvaknutie. Zdrapí ma divny pocit, možno predtucha. Ako každý správny chlap sa neobzriem, ale obraciam sa rovno na manželku.
“To boli dvere?” spýtam sa.
“Noačo?” hovorí Andrejka. “Veď tam je kľučka.”
Verím jej, ešte stále sa neotáčam a užívam si výhľad. Chceme sa vrátiť dnu, a keď na tretíkrát nenahmatám kľučku, zúfalo sa presviedčam, že kľučka tam nie je.
“Alebo žeby nie?” dodá Andrejka, previnilo sa usmieva, a ja by som ju najradšej zahlušil.
Volám na recepciu. Víta ma už všadeprítomný robot a núka mi čísla. Zvolím si angličtinu a dovolám sa na recepciu, len aby mi ďalší robot oznámil, že je nedeľa a v nedeľu si môžem byť kľudne od 15:00 zavretý na balkóne až do pondelka. Ešte šťastie že nie je sobota.
Bojujem s nutkaním preskočiť k susedom a zaklopať na okno. Zadrží ma len predstava, že by som ich tam fakt našiel. Čo by sa asi udialo? Mysleli by si, že som ich prišiel vykradnúť? Pridať sa do trojky?
Snažím sa dvere demontovať. Trčí z nich skrutka, vyskrutkujem ju normálne rukou, ale nič sa nedeje. Keď vám v Španielsku ostanú skrutky navyše, určite ich nevyhadzujte. Treba jej nájsť len správne miesto. Možno sa hodí do kvetináča, alebo do parapety, niekomu zrejme do posuvných dverí na balkóne.
Stojí pri nás šťastena a mne sa podarí dvere otvoriť - netuším ako, nemám chuť to zisťovať, dôležité je, že sme v izbe.
Je na čase preskúmať pláž. Tú lemuje krásne vykladaná promenáda, môže byť dlhá zhruba kilometer.
Chceme si objednať aspoň drink ale ako náhle sme oznámili, že nechceme jesť, obsluha nás ignoruje. Čakáme ešte päť minút, potom sa dvíhame a rozhodneme si dať drink v bare.
Castillo de Colomares
Hovorí vám niečo meno Cristóbal Colón? Nie? A Krištof Kolumbus? Tak to je ten istý chlapík. Pamätajte si ho, budeme sa s nim ešte stretávať.
V starom meste Benalmádena Pueblo sa nachádza pamiatka venovaná práve jemu a objaveniu Ameriky - Castillo de Colomares. Vybudoval ju Dr. Esteban Martin Martin s dvoma miestnymi murármi v rokoch 1987-1994 a to všetko bez moderných technológií. Snažili sa využiť len techniky, aké sa používali na stavbu v stredoveku.
Pri kúpe lístka sa nás pani za okienkom spýta odkiaľ sme, a keď priznáme, že zo Slovenska, dostaneme do rúk sprievodcu v materinskom jazyku. Bol to perfektný preklad, žiadny translator. Sme nadšení, že sme náš jazyk našli aj na taktomto mieste.
Selwo Marina
Pravdepodobne najväčšia atrakcia pre rodiny s deťmi v okolí je kontaktná Zoo.
Prichádzame sem cez nádherný park. Všade spievajú vtáky, ľudia sem chodia za odpočinkom, môžu si tu rozložiť piknik, zabehať, na chvíľu ujsť z dennej reality.
Samotné Selwo sa delí sa na niekoľko oblastí podľa prirodzeného prostredia zvierat. Je tu časť The Antilles, kde sú nádrže s delfínmi, ale svoj revír tu majú aj uškatce. Alebo The Tropics, kde sa vyskytujú rôzne druhy vtákov, opíc, hadov, korytnačiek a podobne. Alebo Ice Island (Ľadový ostrov), kráľovstvo tučniakov, kde vládnu títo drobní mafiáni.
V týchto oblastiach bývajú v rôznych časoch showky. Zatiaľ čo v The Tropics a pri tučniakoch sa jedná skôr o príjemný pokec so obecenstvom, v The Antilles si užijete delfíniu show a že sa je na čo pozerať.
Okrem toho je tu možné zažiť aj tzv. Encounters, teda stretnutie so zvieraťom. Lístok je možné zakúpiť na delfíny, tučniaky a uškatce a okrem toho, že sa môžete zvierat dotknúť, veľa sa o druhu naučíte. My sme mali smolu, pretože Encounters boli z dôvodu COVID v tej dobe možné len s rúškom, bez dotyku a na určitú povolenú vzdialenosť.
Celá Zoo je čistá, zvieratá vyzerajú zdravé a pokojné a chovatelia si to očividne užívajú. Selwo má množstvo spoluprác a hodnotení. Zachraňujú vymierajúce druhy a ďalej ich chránia.
Sevilla
“A kam to chcete ísť?” pýta sa nás mladý chalanisko v požičovni áut.
“Do Sevilly.”
Chalan sa chytí za hlavu. “Blázni….”
S manželkou pozeráme na seba a nechápeme.
“V týchto dňoch tam teplota dosahuje tridsaťsedem stupňov celzia,” hovorí nám mladík a my na seba aj tak stále pozeráme a v duchu si pokladáme tu istú otázku.
Noačo?
Chalan, ktorý nám čoskoro prenájme jedno z ich áut vidí odhodlanie v našich očiach a tak vyberie papier a začne naň písať čo musíme vidieť, hovorí nám tipy a vysvetľuje cestu. Zamestnanci tejto požičovne sú extrémne ústretoví, nečakali sme také super správanie. Ak sa tu niekedy ocitnete, odporúčame: https://goodmorningrentacar.com/
Po zhruba troch hodinách cesty nás víta vyhriata Sevilla. Máme kúpený online parkovací lístok v podzemnej garáži, aby sme nemali z auta saunu. Vystupujeme z nášho krpca, keď dostaneme teplotnú facku. Vzduch tu je odporný, ako by nás zavreli v mikrovlnke. Zrejme tu nefunguje cirkulácia vzduchu, držia sa tu výpary a ťažko sa dýcha.
Ponáhľame sa von, náhlime sa k východu ako muchy za svetlom a tešíme sa na čerstvý vzduch, no keď vyjdeme na ulicu, zdá sa nám, že sa takmer nič nezmenilo. Vonku je dusno, v priebehu pár sekúnd z nás tečie.
Blázni… Už rozumieme, priateľu.
Nič ale čo by sme nezvládli. Zobrali sme so sebou dostatok vody, šiltovku a klobúk a spokojne si vykračujeme k prvej zastávke. Musíme zabrať. Na Sevillu máme len jeden deň. Po chvíli zisťujeme, že je to žalostne málo.
Catedral de Sevilla a veža La Giralda
Prichádzame na zaľudnené námestie. Obchádza nás koč s koňmi, neďaleko je ich odparkovaných viac. Skrývajú sa pred slnkom v tieni a v tichosti im závidíme.
Lístky máme zakúpené vopred, takže nečakáme v rade a rovno vstupujeme do Katedrály. Konečne chládok.
Katedrála stojí na mieste, kde kedysi bola mešita. Neskôr, keď kresťania dobyli tieto územia od kalifátu naspäť, prestavali mešitu na katedrálu v gotickom štýle. Z mešity zostal len jeden minaret, ktorý neskôr prerobili na zvonicu, vežu La Giraldu.
Cesta hore je zážitok pre klaustrofobikov. Ulička je veľmi úzka a chodí sa obojsmerne. Nohy šetria šikmé plochy, nejde sa po schodoch, ale v zlej obuvi sa môže šmyknúť.
Vraciame sa tou istou cestou dole. Zdá sa nám, že východ je ešte užší ako bol, keď sme sem prišli.
Po chvíli vstupujeme do katedrály a nechávame bolieť krk z pohľadu hore.
Hrobka Krištofa Kolumbusa. Spomínate si na neho? Tak tu je pochovaný na ramenách štyroch borcov, ktorí symbolizujú štyri Španielske kráľovstvá: Castille, Leon, Aragon a Navarra.
Kolumbus sa údajne zaprisahal, že nikdy nebude pochovaný na španielskej zemi. Dôvodom boli súdne spory s kráľovskou rodinou, ktorá mu nevyplatila zisky z objavenia nových miest tak ako boli dohodnutí. Prianie mu splnili, v zemi pochovaný nie je.
Real Alcázar
Hneď oproti, čo by ste kameňom dohodili, sa týči najstarší kráľovský palác v Európe Reál Alcázar. Postavili ho moslimovia, konkrétne kalif Abd al-Rahman III v časoch, keď Španielsko bolo pod vplyvom kalifátu.
Kráľovské priestory paláca používa kráľovská rodina dodnes, pokiaľ cestuje do Sevilly. My sme ich tu nestretli, ale tak snáď nabudúce.
Na tomto mieste sa spravovali všetky obchodné cesty kráľovstva. Nášho kamoša Krištofa Kolumbusa tu po jeho druhej výprave do Ameriky prijala kráľovská rodina v pojednávacej miestnosti.
K palácu patria aj obrovské záhrady. Záhrady poskytujú príjemný chládok a na každom rohu je nejaká studnička, fontána alebo jazierko. Okrem iného sa tu natáčalo aj Game of Thrones.
Plaza de Espaňa
Posledná zastávka v Seville je jej najfotogenickejšie miesto - Námestie Španielska. Navrhli ju pre Ibero - americkú exhibíciu v roku 1928 a mala symbolizovať uzmierenie so španielskymi kolóniami v Amerike. Okrem toho sa tu natáčali Hviezdne vojny, (STAR WARS) epizóda II, scéna kedy Anakin nesie Padme kufre na planéte Naboo.
Celý poloblúk lemujú výklenky, čo sú vlastne všetky provincie Španielska s polohou na mape, erbom a typickým zdobením pre daný región.
Je načase vyraziť domov. Po ceste máme ale predsa ešte len jednu drobnú zastávku
Puente Nuevo v Ronde
Po ceste do Benalmádeny leží mestečko Ronda, ktorého dve polovice Staré mesto a Nové mesto spája most Puente Nuevo, čo v preklade znamená nový most. Nový preto, pretože predtým tu bol už jeden postavený, no ten sa zrútil. Pri nehode zahynulo päťdesiat ľudí.
Vo vnútri mosta je miestnosť a tá mala rôzne využitie, napríklad aj ako väzenie.
Zaparkujeme na preplnenom parkovisku, nájdeme to správne Instagramové miesto a kocháme sa pohľadom na tu nádheru.
Okrem tmy prichádza už aj únava. Je načase ísť domov.
Frigiliana
O pár dní máme v pláne navštíviť priateľov Lenku a Josého, ktorí žijú v Granade. Naša cesta z Benalmádeny vedie cez Nerju, tak sa rozhodneme navštiviť najkrajšiu dedinku v Andalúzii - Frigilianu, ktoré je od Nerjy asi šesť kilometrov.
Parkovanie je tu zlé, máme ale šťastie. Zaparkujeme vedľa chodníka bezplatne, centrum dedinky máme hneď po schodoch po pravej ruke.
Vo Frigiliane si vychutnávame ticho. Je zrovna obed, niekde počuť šramotenie príborov, uličkami sa nesie vôňa jedla, sme tu snáď jediní turisti a nedokážeme tomu uveriť.
Tlačí nás čas, aby sme neprišli neskoro do Granady, takže nestihneme vidieť Frigilianu z každého uhlu. Kúpime pár suvenírov, pokocháme sa výhľadmi a štartujeme smer Granada.
Granada
Vraciame sa späť na dialnicu a ručička na palivovej nádrži ukazuje dva zostávajúce dieliky. Mávneme nad tým rukou, veď na diaľnici niekde natankujeme. Ako sme sa len mýlili.
Keby sme mali trochu viac rozumu, pozreli by sme sa na mapu a zistili by sme, že diaľnica vedie popod najvyššie pohorie na Pyrenejskom polostrove - Sierra Nevada (najvyšší vrch Mulhacén je vysoký 3478 m.n.m. a aj v lete tu býva stále sneh)
Ručička sa žalostne rýchlo blíži k nule a navigácia ukazuje najbližšiu tankovaciu stanicu zhruba tridsať kilometrov pred Granadou. So zatajeným dychom a stiahnutými zadkami sa nám podarí ale k stanici dôjsť. Dojazd nám ukazuje zhruba desať kilometrov, keď auto vďačne nasáva nový benzín.
Po tomto adrenalínovom zážitku konečne vchádzame do Granady a zaparkujeme u priateľov. U nich spoznávame povestnú španielsku pohostinnosť. Cítime sa u nich ako v nebi.
José je domáci a ujme sa roly sprievodcu - neskutočné koľko ten chlap vie o domácej hrude. Lenka nám všetko ochotne prekladá do slovenčiny, až do večera prichádza o hlas. Vychutnávame si božské Tapas v miestnych podnikoch - tu v Granade sa Tapas dáva v niektorých podnikoch k drinkom zdarma!
Narozdiel od Sevilly, máme na Granadu o deň viac. A stále je to žalostne málo.
La Alhambra
Ako väčšinu pamiatok na juhu Španielska, aj Alhambru postavili moslimovia. Po dobytí kresťanmi sa začali opäť obe architektúry prepájať.
Do Červeného hradu, alebo pevnosti, ako sa La Alhambra prekladá do slovenčiny, vstupujeme cez bránu súdu (Puerta De La Justicia) Prechádzame popri Stĺpe Karla V (Pilar De Carlos V) čo je vlastne nádherná fontána, ktorá zrovna teraz netečie.
Nad bránou sú vytesané islamské znaky ruky a kľúča. Okolo týchto dvoch symbolov koluje niekoľko legiend. Jedna z nich hovorí, že v deň, keď sa ruka a kľúč dotknú, Alhambra sa rozpadne a nastane koniec sveta.
Druhá hovorí o tom, že Kresťania nikdy nevojdú do Alhambry, kým sa ruka nedotkne kľúča. Obe legendy tak narážajú na nedobytnosť pevnosti. Napoleon dokonca nariadil pevnosť vyhodiť do povetria, ale jeden z vojakov znehodnotil výbušniny a pevnosť tak stojí dodnes.
La Alhambra toho ponúka oveľa viac, my sme ale nemali zakúpené lístky, videli sme teda len to čo sa dalo pozrieť zdarma.
Cuarto Real de Santo Domingo
Doslovný preklad by znel Kráľovská štvrť a slúžila moslimom počas Ramadanu. Neskôr ju získali kresťania a až do roku 1990 bola v súkromnom vlastníctve, teraz si ju však môžeme obzrieť aj my.
Catedral de Granada
Podobne ako v Seville, aj v Granade postavili Katedrálu na pozostatkoch mešity. Stavbu nariadila kráľovná Izabela, keď kresťanská armáda znovu dobyla Granadu. Je to štvrtá najväčšia katedrála na svete.
Tentokrát sme návštevu interiérov vynechali kvôli času, ešte sa sem ale plánujeme vrátiť.
Corral del Carbón
Pôvodný názov bol al-Funduq al-Jadida a nachádza sa hneď vedľa trhoviska Alcaicería. Slúžil ako mestský sklad pre obchodníkov, ktorí prichádzali z iných miest a tu si mohl odpočinúť a uskladniť svoj tovar. Zatiaľ čo ostatné funduqy v Andalúzii boli pomerne jednoduché budovy, al-Funduq al-Jadida vyzerá honosne, lebo patril ženám Nasridských sultánov.
Skladovala sa tu hlavne pšenica a kukurica, neskôr keď Granadu dobyli kresťania, začali tu skladovať uhlie (preto v názve Carbón).
Posledné dni a odlet
V Granade sme strávili ešte nejakí čas s priateľmi, pozreli si niektoré veci len z rýchlika, keďže sme chceli vidieť čo najviac a mali sme málo času. Po pár dňoch leňošenia na pláži v Benalmádene sa naša cesta odrazu končí.
Jedenásť dní uplynie ako voda a my odrazu hľadíme na kus Španielskej zeme od chrbta. Aby sme však stihli vidieť celú Andalúziu by sme potrebovali kľudne mesiac. Plánujeme sa sem však ešte vrátiť. Čaká na nás Cádiz, Huelva, Córdoba, Jaén, Málaga, Almería a množstvo drobných cieľov, ktoré sme nestihli vidieť v Granade a okolí.
