Je vo mne akási bezodná priepasť, ktorú nie je v stave nasýtiť nič zo sveta, v ktorom žijem. Kedykoľvek by som si chcel odpočinúť na vavrínoch dosiahnutého úspechu, či telesnej rozkoše, hneď ma z vysneného šťastia vyruší pocit prázdnoty a sklamania. Všetko sa mi vidí nízke, malé, nedôstojné mojich nekonečných ambícií. Pozorovanie tohto vnútorného nepokoja ma privádza k myšlienke, že musí existovať niečo vyššie než som ja, a že ono môže uhasiť môj nekonečný apetít po plnosti života, po neobmedzenom šťastí.
Keď sa nad všetkým spomenutým zamyslím, zisťujem, že v skutočnosti netúžim po veci samotnej, lež po nekonečnom šťastí a dobre, ktorého je oná vec len symbolom. Za každým predmetom svojich snáh dúfam nájsť nekonečné obzory. Nekonečno, premietnuté na banán, bezhranične zvýši v mojich očiach jeho hodnotu; nekonečno, premietnuté na inú opicu, fascinujúco skrášli jej pôvab, atď., atď. Keby v mojich predstavách nebolo perspektívy nekonečna, bol by život pre mňa neznesiteľný, nebol by som schopný žiadnej obety a hrdinstva. Neúnavná a vyčerpávajúca, ba i obetu môjho života žiadajúca práca, služba, to je dôkaz toho, že mi ide o nekonečné hodnoty, a nie o veci ako také. Ide mi o to, čo vec sľubuje, nie o to, čo vec je.
Ak z týchto daností vyvodím patričné dôsledky, musím uznať, že všetky moje podujatia majú mňa presahujúci, transcendentálny charakter. Túžim v čase po nadčasovom, v konečných hodnotách sa nádejam nájsť nekonečné hodnoty. Áno, túžim po večnom, nekonečnom bytí. Stojím pred osudovým rozhodnutím svojej existencie, lebo cítim, že nemám inú možnosť ako, buď sa rozhodnúť pre ono nekonečné bytie, alebo proti nemu. Podvedome však cítim, že ak sa rozhodnem neprijať ho, moja prázdnota zostane navždy nezaplnenou.
Neviem, či podobný problém, aký mám ja, má aj niekto iný? Nech ho potláčam, ako chcem, stále sa vracia. Mýlim sa, ak si predstavujem, že sa vo svojom vývoji môžem posunúť vyššie, že môžem prekročiť svoj živočíšny stav? Existuje reálna možnosť reálnej odpovede na môj hlad a smäd? Alebo som len neužitočná vášeň snívajúca svoj márny sen? Ešteže občas pozriem na oblohu. Nádej mi dávajú vtáky, ktoré rok čo rok odlietajú do teplých krajín. V ich lete je presvedčenie, že sa nemýlia, ak tam idú hľadať útočisko pred zimou.
