1. KOĽKOSTNÁ NEKONEČNOSŤ
V súvise s otázkou nekonečnosti hmoty – teda koľkostnej nekonečnosti – prichádzajú do úvahy tri základné aspekty hmotného súcna: čas, priestor a energia. Ak je hmota skutočne niečím nekonečným, ani jeden z týchto aspektov nesmie stáť v protive s nekonečnosťou hmoty. V opačnom prípade by sme museli upustiť od tézy nekonečnosti hmoty (ktorá je základným postulátom materializmu) v prospech objektívnych daností času, priestoru a energie.
Najprimeranejším vyjadrením „koľkosti“ (kvantity) je rad čísiel. Číslami možno presne vyjadriť základné, konštitutívne aspekty hmoty: čas, priestor a energiu. Ak bude možné u t v o r i ť – alebo aspoň m y s l i e ť – nekonečný rad čísiel, potom bude možné hovoriť o časovej, priestorovej a energetickej nekonečnosti, a tým o nekonečnosti hmoty.
Ten, kto sa pokúsi (či už v mysli, alebo na papieri) vytvoriť rad čísiel, ktoré by mohol nazvať nekonečným, ocitne sa pred alternatívou: zastaviť sa, alebo pokračovať v postupe od číslice k číslici. V obidvoch prípadoch je však nekonečný rád čísiel n e r e a l i z o v a t e ľ n ý . Ak sa zastavíme v pridávaní novej jednotky k dosiahnutej veličine, dostali sme konkrétny rad čísiel, azda nepredstaviteľne dlhý, ale nie nekonečný. Ak sa nezastavíme, aj tak nikdy neprídeme k nekonečnosti, lebo nekonečnosť je vždy za veličinou, ktorú sme už dostali pridávaním. K nekonečnosti neprídeme nie preto, že cesta je ešte dlhá, ale preto, že cesta jednoducho nemá konca a ani ho nemôže mať – ak chce byť nekonečnou. Z toho však vyplýva, že koľkostná nekonečnosť je alebo niečo čisto potenciálne (číra nerealizovateľná „možnosť“), a teda niečo neskutočné a neurčité, alebo je niečím skutočne existujúcim, no v tomto prípade n e j d e o k o ľ k o s t n ú nekonečnosť. Lebo koľkosť a nekonečnosť sa navzájom vylučujú.
Týmto sme, prirodzene, ešte nedokázali konečnosť času, priestoru a zásoby energie. Ukázali sme však, že je nezmyselné hovoriť o nekonečnom čase, priestore a o nekonečnej energii.
Niekto by mohol namietať (aj z teistov), že hmota môže mať nejakú možnosť neobmedzeného trvania: veď ani Tomáš Akvinský nevylúčil neobmedzené trvanie hmotného sveta. Áno, lenže Tomáš nehovorí o neobmedzenom trvaní sveta ako o nejakom fakte, ale len ako o čírej m o ž n o s t i , a aj to iba pod podmienkou, že svet existuje závisle na nekonečnom súcne, Bohu.
2. „ABSOLÚTNOSŤ“ HMOTY
Teraz sa dotkneme aspektu materialistickej tézy o absolútnosti hmoty – a tou je: absolútna nutnosť jej existencie.
Absolútne súcno existuje samo od seba, má v sebe dôvody svojej existencie, je samostačné vo svojom bytí a konaní. Existencia patrí k jeho podstate. V definícii absolútna nemožno ponechať bokom aspekt existencie, pretože on je jednou z jeho konštitučných zložiek. V našom prípade by to teda znamenalo, že pojem hmoty a pojem existencie sa navzájom zahrňujú. Vysvetlíme si to na konkrétnom príklade.
Na stolíku sa nachádza kryštál modrej skalice a pohár nápadne podobnej farby. Ak sa pýtam na pôvod ich modrej farby, dostanem dve rozdielne odpovede. Raz bude príčina modrosti vo veci samotnej, t.j. v kryštáli, druhý raz v rozhodnutí výrobcu dať poháru modrú farbu. Kryštál by nebol kryštálom modrej skalice, keby nebol modrý, pretože modrosť patrí k jeho podstatným vlastnostiam rovnako tak ako jeho kryštalizačná forma a chemické zloženie. To isté však neplatí o pohári, ktorý by bol pohárom a týmto pohárom i vtedy, keby nemal modrú farbu.
A ešte jeden klasický príklad. Trojuholník definujeme ako geometrický útvar s tromi uhlami a tromi stranami. Tri uhly a tri strany sú teda jeho podstatnými zložkami. Všetko ostatné (veľkosť, forma, spôsob zostrojenia a pod.) je vedľajšie, nepatrí k jeho podstate, a tým k jeho definícii.
Aplikujme teraz tieto dva príklady na náš problém.
Keby hmota bola niečím absolútnym, musela by byť samostačná v bytí, musela by byť sama od seba, musela by mať zdôvodnenie sama v sebe. Existencia by potom patrila s absolútnou nutnosťou k jej podstate rovnako tak, ako modrosť kryštálu patrí k podstate modrej skalice, alebo ako tri uhly patria k podstate trojuholníka. V tomto prípade hmota by bola alebo absolútne nutne existujúcou hmotou, alebo by sa o nej nemohlo vôbec hovoriť a na ňu myslieť.
Možno niečo podobné pripustiť? Keď by sme brali vec prísne metodicky, mohli by sme prejsť popri téze o absolútnej nutnosti existencie hmoty úplne nevšímavo, a to jednoducho preto, že jej pôvodcovia a zástancovia nepriniesli žiadne dôkazy o jej oprávnenosti. Ak sa jej napriek tomu predsa len venujeme, nech je jednoducho jasné, že ju pokladáme za o b y č a j n é t v r d e n i e , ktoré sa neopiera o nijaké dôkazy. Preto aj kritika, ktorej podrobíme toto tvrdenie, bude mať povahu nepriameho dôkazu, pretože nemožno priamo dokázať ani absolútnosť, ani stvorenosť hmoty (t.j. skutočnosť, že hmota bola stvorená). Ak sa nám však podarí dokázať, že hmota nie je niečím absolútnym, ale že opak je pravda, t.j. že hmota je niečím náhodilým, dokážeme tým, že hmota je bytostne nesamostačná, a teda závislá, z a p r í č i n e n á nezapríčinenou stvoriteľskou bytosťou.
V závere spomenutej kritike sa budeme venovať nabudúce, a tým ukončíme skúmanie našej otázky, či materialistické stotožňovanie absolútna s hmotou má nejaké opodstatnenie.
