1. HMOTA NIE JE SVOJBYTNÁ
K podstate absolútneho bytia patrí medziiným aj to, že je svojbytné, svojpôvodné, že zdôvodnenie svojej existencie má v sebe samom. Možno to povedať i o hmote?
Vyjdime z domnienky materialistov, že existencia patrí k podstate hmoty. V tomto prípade však bude treba nutne predpokladať, že bytie nie je vlastnosťou nejakej abstraktnej hmoty, lež určitej hmoty, poznačenej koľkosťou (napr. stokilový blok mramoru). Bytie (určitý druh bytia, alebo určitá koľkosť bytia) bude potom nielen podmienkou existencie, ale aj podstatnou známkou hmoty, a ako také musí byť zahrnuté aj v definícii hmoty. To by však znamenalo, že tento určitý druh bytia a táto určitá koľkosť hmoty sa nutne navzájom podmieňujú a na seba viažu. Určitému druhu bytia by podľa toho nemohlo prináležať viac alebo menej hmoty, a to preto, lebo bytie mu nepatrí ako hmote vo všeobecnosti, lež ako tejto konkrétnej hmote. Skrátka, ak hmota nutne existuje – ako niečo absolútneho - , nutne musí existovať ako táto určitá hmota, s touto kvantitou hmoty a ako tento druh hmoty.
Nie je tomu tak v predpoklade, že bytie nepatrí k podstate hmoty (teda akoby zvnútra), ale že jej bolo dané od nejakej bytosti (teda zvonka), z rozhodnutia niekoho, čo slobodne rozhodol, aký druh bytia a koľko bytia jej udeliť. V tomto druhom prípade je koľkosť hmoty (kvantitatívny aspekt hmoty) iba jednou z premenlivých vlastností hmoty, ktoré nepatria k jej podstate.
Na základe tejto úvahy pozorný čitateľ ľahko objaví, ktorý prípad zodpovedá danostiam skúsenosti. Bez ťažkostí možno spozorovať, že podstata hmoty a jej koľkosť sú dve rozdielne skutočnosti. Stačí otvoriť oči, aby sme hneď videli, že tento mramor je mramorom bez ohľadu na to, či je malým kusom v sochárovom ateliéry alebo veľkým bralom v lome. Hmota ako taká, ako aj určitá hmota (v našom prípade mramor), je ľahostajná – aby sme sa tak vyjadrili - , či jej je viacej alebo menej. To na jej podstate (napr. že mramor je mramorom) nič nemení. Ba možno povedať, že je ľahostajná dokonca i voči tomu, či existuje alebo neexistuje. Ak sa totiž podstate mramoru neprieči byť stokilovým kusom alebo milión ton vážiacim balvanom, neprieči sa jej byť ani nulou gramov – lebo bytie (byť alebo nebyť) nepatrí nutne k podstate mramoru.
Preto nemožno hovoriť o bytí hmoty mramoru ako o vnútornej požiadavke hmoty mramoru – lebo vtedy by sme nemohli povedať, že hmota má viac alebo menej bytia. Bytie by sa viazalo na túto konkrétnu hmotu, v jej konkrétnej koľkosti, v jej forme a v ostaných jej známkach. Koľkosť a bytie by neboli viac na sebe nezávislými prvkami, lež boli by nutnými konštitučnými známkami podstaty. V prírode však tomu tak nie je. Z toho uzatvárame, že téza o svojbytnosti a teda o absolútnosti hmoty je absurdná.
2. NEKLAMNOU ZNÁMKOU NÁHODILOSTI HMOTY JE JEJ PREMENLIVOSŤ
Zmena vo svete hmotných súcien je evidentnou a nepochybnou skutočnosťou. Súcna, ktoré však podliehajú zmene, nie sú nikdy totožné samy so sebou (napr. železo podliehajúce korózii), Charakteristikou hmotných súcien je následnosť stavov a stupňov dokonalosti. Všade tam, kde skutočne prichádza k nejakej zmene, možno pozorovať vznik a zánik určitých vlastností alebo aspektov súcna. Moment A sa rozlišuje od momentu B iba preto, lebo moment B znamená prírastok alebo úbytok nejakej dokonalosti meniaceho sa súcna.
Toto možno povedať o každom súcne, ktoré je podrobené času a priestoru. V nijakom časovom úseku sa nestotožňuje samo so sebou. Najzrejmejšie sa to javí u živých bytostí, ktoré okrem zmeny fyzickej a chemickej charakterizuje aj iný druh zmeny: zvláštny druh vnútorného dynamizmu, vývoj. Človek môže dokonca vedome skúsiť zmenu, vývoj, t.j. netotožnosť so sebou samým (napr. myšlienkou na detstvo, na vek mladosti, na miesto, kde sa narodil a pod.).
Niet sa preto čo čudovať, ak z týchto faktov súdime o nedokonalosti, či z á v i s l o s t i súcien podliehajúcich zmene. Je vylúčené, že by meniace sa súcno mohlo byť totálnou príčinou svojej zmeny. Alebo sa mení, a potom nutne závisí od iného súcna, ktoré je vysvetlením prírastku jeho dokonalosti; alebo má už nejakým spôsobom v sebe spomínaný prírastok dokonalosti, a potom sa nemôže hovoriť o zmene v pravom zmysle slova.
Príčinou zmeny meniaceho sa súcna je súcno, ktoré mu umožnilo prechod z jedného stavu do druhého (napr. teplo umožnilo vode zmeniť sa na paru). Takéto súcna – v našom prípade teplo, voda, para - , či už ich berieme každé zvlášť, či hromadne, nerealizujú známky absolútna, lebo sa menia, kým u absolútneho súcna nieto nijakého prírastku alebo úbytku dokonalosti: v ňom je všetko dokonalé, t.j. dokonané, dokončené.
3. HMOTA NIE JE SCHOPNÁ MAŤ ÚČASŤ NA DOKONALOSTIACH INÝCH BYTOSTÍ
Čisto hmotné súcno nie je schopné mať účasť na dokonalostiach iných bytostí. Ak niektoré hmotné súcno je predsa toho len schopné, napr. človek, je to iba preto, lebo je – aspoň čiastočne – duchovnou bytosťou. Jeho duchovnosť mu umožňuje poznaním a tiež láskou preniknúť iné súcna a stať sa účastným na bohatstve ich dokonalosti. Človek určitým spôsobom prijíma do seba a premieňa v seba všetko, čo dosiahne svojím poznaním: krásu prírody, krásu umenia, dobrotu iného človeka, poriadok prítomný vo veciach sveta, ktorý ho obklopuje a pod. Každé poznanie ho obohacuje, robí ho niečím vyšším, pretože všetky poznané veci pôsobia na kvalitatívny vzrast jeho osobnosti, ak je, pravda, schopný ich „asimilovať“. A čím väčšia je jeho láska, ktorá poznanie sprevádza, tým intenzívnejšie sa realizuje prenikanie poznaného sveta do človeka.
Uvedené vlastnosti sú základným predpokladom pre reflexiu, uvažovanie. A tej je schopná iba bytosť, ktorá je sama sebe priezračná, sama sebe prítomná. Žiadna bytosť nemôže vlastniť inú bytosť, ak predtým nevlastní seba samu. Čisto hmotnú asimiláciu alebo chemické zlúčenie dvoch prvkov nemožno porovnať s účasťou ducha na dokonalosti iného súcna. Ba práve organické zapojenie sa na iné súcno a vytvorenie chemickej jednoty s ním je zásadnou prekážkou poznania iného súcna, pretože asimilované súcno stráca svoju individualitu, svoju inosť (alteritu) v prospech asimilujúceho súcna. Schopnosť mať účasť na dokonalostiach inej bytosti rastie úmerne so schopnosťou existovať a konať nezávisle od hmoty.
Opačným prípadom tejto duchovnej schopnosti je práve hmota. Hmota sama v sebe nemá nijakých predpokladov mať účasť na dokonalostiach iných súcien. Ak niektoré hmotné súcna predsa len niečo podobného realizujú, je to iba preto, že majú – vďaka svojej duchovnosti (ako spomenutý človek) – určitú nezávislosť od svojho hmotného komponentu. Preto je úplne nezmyselné tvrdiť, že hmota je absolútnym súcnom, lebo hmota nikdy nerealizuje všetko zahrňujúcu dokonalosť absolútneho bytia. Naopak, možno na nej veľmi ľahko pozorovať jednoznačné známky náhodilosti, nedokonalosti a závislosti.
ZHRNUTIE
V začiatkoch nášho uvažovania sme si položili otázku, či materialistické stotožňovanie absolútna s hmotou má nejaké opodstatnenie. Prírodné vedy, na ktoré sa materialisti odvolávajú, nám dávajú vyhýbavú odpoveď, lebo táto otázka sa úplne vymyká z ich kompetencie. Ak niekto vidí v prírodných vedách advokáta filozofických otázok, nemá jasné idey o vedeckej metóde. Prírodné vedy by sa mohli ozvať iba vtedy, keby nejaký filozof protirečil fyzicky presne stanoveným danostiam.
Skúmali sme však ďalej materialistické tézy i metódou filozofickou, vychádzajúc z pracovnej hypotézy, že hmota je absolútnym súcnom. Zaviazli sme však v nezmysloch, ktoré nás nútia uzatvárať, že hmota a absolútno sa navzájom vylučujú, tak ako sa navzájom vylučujú nekonečnosť a koľkosť, dokonalosť a vývoj, uskutočnenie a zmena.
