No už som v pohode, a tak vám aj dnes môžem podať stručnú informáciu, o čo v prednáške, plus kvázi diskusii, šlo. Téma znela: „Prírodné vedy a otázka vyššej bytosti“. Pre istotu som mal so sebou magnetofón, takže výroky v úvodzovkách, sú prepisom toho, čo doslova odznelo.
Na úvod prednášajúci urobil stručný historický exkurz, v ktorom načrtol neustále pretrvávajúci spor medzi prírodnými vedami a vedou vo vyššiu bytosť, pričom tiež poukázal na jeho možné príčiny.
Všetkým je dobre známy fakt, ako priamo pri zrode prírodných vied, bola - pre v tej dobe neprijímané názory - odsúdená istá vedecká celebrita. Vedcovi sa zakázalo učiť oné novoty, čo mohol byť pre objaviteľa túžiaceho odovzdávať nové poznatky azda najväčší trest, ale tiež ujma pre dychtivých študentov, keď sa k ním lákavé a – ako sa neskôr potvrdilo – pravdivé informácie nemohli dostať. Na obranu jeho sudcov možno povedať dve veci: že mu v súkromí nezabránili ďalej bádať (o čom svedčia diela, ktoré v čase domáceho väzenia napísal), a tiež to, že vedecká novota, ktorú obhajoval, bola iba v stave hypotézy, zatiaľ neoverená žiadnymi dôkazmi. A ako hypotézu by túto náuku bol mohol vyučovať, keby nebol nástojil na jej vecnej pravdivosti, vtedy ešte ničím nepotvrdenej. Svojimi názormi tiež prekračoval kompetencie svojho vedeckého odboru a vstupoval na pôdu viery. Jednako, jeho odsúdenie bola krivda s dlhodobými následkami. Biľag, ktorý si viera týmto počínaním vlastnoručne vypálila na čelo, ju podnesdeň pasuje do role nepriateľky vedeckého pokroku a vzbudzuje nedôveru voči všetkému, čo učí a hlása, hoci to s vedou nemá nič spoločné.
„Dnes si uvedomujeme, že chyba bola na obidvoch stranách. V tej dobe sa vedecké výpovede a výpovede viery striktne nerozlišovali a preceňovali sa metodické možnosti jednotlivých disciplín,“ uzatvoril úvod do prednášky jej prednášateľ. Aby názorne ukázal, kde jednotlivé strany preceňovali svoje metodické možnosti, uviedol niekoľko príkladov.
No a vtedy došlo k oným, v úvode naznačeným, výbuchom hnevu. Prvé šomranie začalo v tábore viery. Nastalo po týchto slovách prednášajúceho: „Zástancovia viery robili chybu v tom, že doslova interpretovali Posvätnú knihu vyššej bytosti aj tam, kde nešlo o vyslovene spásonosnú pravdu, ale iba o jej obrazné vyjadrenia. Cieľom Svätej knihy je spása, sprostredkovanie právd náboženského charakteru, ona nemá prírodovedecké ambície; hovorí, ako sa vystupuje na nebesá, a nie, ako fungujú nebesá.“ Jedna gorila sa nezdržala a zakričala: „To je rúhanie! Svätá kniha je nemenná a musíme jej slová chápať tak, ako sú napísané.“
Prednášajúci si zachoval pokoj a pokračoval, avšak opäť sa začalo ozývať hundranie z tohto istého tábora potom, čo povedal na adresu veriacich vedcov, že robia chybu, ak pomocou vedy, chcú potvrdiť existenciu vyššej bytosti: „Prírodné vedy, keď ide o otázku existencie vyššej bytosti, musia mlčať. A veriaci vedec nemôže tvrdiť, že prírodné vedy mu podali rukolapný dôkaz o jej existencii.“ Istá gorila sa nezdržala, vstala a krikom pútala na seba pozornosť: “Existencia diela svedčí o existencii autora. Ak niekde uvidíme tabuľu, na ktorej je napísaný zložitý matematický vzorec, vari si môžeme pomyslieť, že krieda sa na ňu uložila sama od seba? Oveľa pravdepodobnejšie je, že vzorec niekto napísal. Ten niekto musel mať určité vlastnosti – vedel písať, vládal písať kriedou, rozumel sa do matematiky, chcel ten vzorec napísať, atď. Bytosť s týmito schopnosťami môžeme nazvať matematikom. Podobne môžeme povedať, že svet bol stvorený niekým, kto mal vedomosti a moc na to, aby ho stvoril, vôľu stvoriť ho, atď. Tohto niekoho s týmito vlastnosťami môžeme nazvať vyššou bytosťou.“
„Nemožno nikomu uprieť, aby na základe spomenutých zistených skutočností uznal stvoriteľský zásah vyššej bytosti do sveta, v ktorom žijeme. Čo je však pomýlené, je fakt, že sa to robí v mene prírodnej vedy. Dokázať, že vyššia bytosť stvorila svet, presahuje metodické možnosti prírodných vied. Prírodovedec ako taký, nemá právo tvrdiť niečo podobné. Ak tak predsa len robí, musí si uvedomiť, že sa o stvorení sveta nevyjadruje ako prírodovedec, lež ako filozof, ktorý na základe úvahy o svojich pozorovaniach prišiel k dôsledku, že svet má svoj pôvod vo vyššej bytosti“ - namietal teraz už zosilneným hlasom prednášajúci, aby ako tak prehlušil huriavk rušiaci ticho v sále.
Lenže na prednášajúceho sa osopila aj druhá strana, neveriace gorily, obhajujúce neexistenciu vyššej bytosti, odvolávajúc sa na prírodovedecký výskum. Zareagovali na slovo prednášateľa, keď povedal, že chybu robia tiež tí vedci, ktorí v prírodnej vede naopak hľadajú dôkaz proti existencii vyššej bytosti. Aj tieto gorily s neskrývaným hnevom hovorili: „Veda nikde vyššiu bytosť nenachádza! Vesmír nepotrebuje žiadnu vyššiu bytosť k tomu, aby fungoval tak, ako funguje! Veda jednoducho dokazuje, že vyššej bytosti niet!“
Ale ani im prednášajúci nedal za pravdu: „Ako sa dopúšťajú chýb prírodovedci, ktorí hľadajú vo vyššej bytosti a nie v prírode samej vysvetlenie prírodných javov, dopúšťajú sa rovnakej, ak nie väčšej chyby tí, ktorí hľadajú v prírodnej vede dôkazy proti vyššej bytosti. Je potrebné, aby si taktiež prírodné vedy ujasnili svoje metodické kritéria. Predmetom prírodných vied nie sú náboženské pravdy a mravné zásady, tie stoja mimo okruhu jej kompetencií.“
A svoje tvrdenie zdôvodňoval takto: „Zmerateľnosť - kvantitatívnosť – je nielen materinskou, ale aj jedinou legitímnou rečou prírodnej vedy. Čo sa nedá kvantitatívne vyjadriť, prípadne presahuje kvantitatívny charakter, to presahuje i kompetenciu prírodnej vedy. Ak sa nejaký jav nedá kvantitatívne zachytiť, ostáva prírodnej vede nezrozumiteľný. Každá vedecká disciplína popisuje, analyzuje, ale nijaká iná veda nie je tak výlučne spätá s meraním, teda s kvantitatívnou stránkou reality, ako prírodné vedy. Tam, kde určité súcno prestáva byť merateľným, vyjadriteľným číslicami, tam prestáva kompetencia prírodných vied. Na zmeranie vyššej bytosti prírodná veda jednoducho nemá prostriedky. Z toho dôvodu nie je kompetentná, aby sa k otázke existencie vyššej bytosti vyjadrovala.“
Keď som bol už doma, v tichu brlohu, zamyslel som sa nad tým, čo som počul, a dospel som pre mňa k dôležitému objavu: Prírodovedec, či už je veriaci alebo skeptik, nikde vo svete nenájde vyššiu bytosť. Musí sa snažiť vysvetliť a zdôvodniť všetko, čo sa vo svete deje iba na základe vnútrosvetských činiteľov. Ak mu pritom zostanú nejaké neznáme veličiny, nesmie sa utiekať k hypotézam vyššej bytosti, ale jednoducho priznať, že jav nevie vysvetliť. I veriaci prírodovedec si musí uvedomiť, že prírodná veda o vyššej bytosti nehovorí a laboratórium o nej mlčí. No podobne, ani neveriaci prírodovedec nemá pravdu, ak chce dôkazmi z prírodných vied poprieť existenciu vyššej bytosti.
